Zo školských lavíc nám zostala zafixovaná predstava, že Krištof Kolumbus v roku 1492 objavil pre Európanov dovtedy neznámy kontinent – Ameriku. Obraz o janovskom moreplavcovi, ktorý dospel na základe poznatku o guľatosti Zeme a výpočtu jej obvodu k myšlienke, že na západ od Atlantiku musí byť pevnina – musel však trpko bojovať so zadubenými, v stredoveku zaostalými cirkevnými hodnostármi, ktorí si mysleli, že Zem je rovná doska a na kraji oceánu svet končí – potvrdzujú aj filmové spracovania... Toto je, takpovediac, verzia pre tých, čo hodlajú zostať na povrchu, čo sa chcú uspokojiť so zdaním, s májou, pre akýsi náš pocit sebauspokojenia, falošnej sebaistoty, že máme všetko pod kontrolou, že rozumieme našim dejinám.

Tento pocit sebaistoty sa rýchlo stráca, len čo človek vstúpi do múzea v Istanbule a vidí tam na stene vo vitríne visieť mapu z predkolumbovských čias, na ktorej sú zakreslené obe Ameriky aj Antarktída. Zakladateľ Novej Akropolis, prof. Jorge A. Livraga k tomu píše: "Novšie hypotézy vysvetľujú, že osobnosť, ktorú by sme mohli nazvať "Cristo-Phoros Columba" (čo by voľne preložené mohlo znamenať "ten, ktorý nesie Krista a svetlo Svätého Ducha") a ktorú my poznáme pod menom Krištof Kolumbus, mohol viesť svoju loď a svoje karavely s templárskymi krížmi na plachtách po morských cestách, už niekoľko storočí známych zasvätencom z týchto bratstiev, opierajúc sa o navigačné karty a mapy počasia z dôb Ptolemaiovcov a Rímanov, ako je kópia z 15. storočia, ktorá sa nachádza v múzeu Topkapi v súčasnom Istanbule známa ako "mapa Piris Reis", kde je zobrazená nielen Amerika, ale aj... Antarktída!"

Súčasná historická veda a archeológia už vedia, že Kolumbus Ameriku neobjavil, ale od čias Kolumbovej plavby sa existencia kontinentu na Západe len dostala do povedomia širokej verejnosti. Odvážni fénickí plavci už v 5. st. pr. Kr. brázdili vody Atlantického oceánu, a podľa mnohých gréckych autorov dosiahli aj krajiny na západe. Dvadsať storočí pred Kolumbom sa Kartáginec Himilcon plavil morom rias, ktoré sa porovnáva so Sargasovým morom, a možno sa doplavil k brehom Strednej Ameriky.

Nemáme dôkaz, ale legendy amerických indiánov hovoria o "bradatých ľuďoch s bielou pleťou", ktorí vraj už Olmékov naučili niektorým technikám metalurgie. V Brazílii boli viackrát objavené nápisy vytesané do kameňa, ktoré sa pripisujú Féničanom (veď zo Zeleného mysu na ostrov sv. Pavla a odtiaľ do Brazílie to nie je dlhšia plavba ako z Írska na Island).

U Strabóna sa zachovali správy o gréckom moreplavcovi a matematikovi Pyteasovi, ktorý sa v 4. st. pr. Kr. doplavil pravdepodobne na Island, a odtiaľ sa vydal na cestu, ktorá neskôr priviedla Írov a Vikingov k brehom Ameriky.
Neúnavnými, po dobrodružstve túžiacimi objaviteľmi krajín na západe boli Kelti. "V oceáne na západ od nás je 150 ostrovov, a každý z nich je dva alebo tri razy väčší ako Erin (Írsko)", hovorí víla v poéme, ktorá podnietila hrdinu Brana a po ňom Maelduina k plavbe. Keltskí námorníci neustále hľadali tajomné mestá, zázračné ostrovy, "krajinu večnej mladosti", "planinu šťastia", "krištáľový ostrov", "ríšu víl" a podobné rajské miesta, ktoré keltská tradícia napospol situovala za obzor na západ.

Texty pod názvom "Cesty alebo plavby svätého Brandana" tvoria akúsi kresťanskú syntézu pozoruhodných výprav keltských moreplavcov, ktoré uskutočnili írski mnísi v 6.-10. storočí. Pololegendárna "Brandanova výprava" patrila k najčítanejším textom v stredovekej Európe. Sv. Brandan mal údajne priniesť kresťanstvo do Ameriky už v roku 535. Rukopisy opátstva v Stratforde a v Conway v krajine Galov sa odvolávajú na mnoho plavieb, ktoré vykonal galský vodca Madowc. Takže Európania po svojom príchode do Ameriky našli v Novom svete kmene "bielych indiánov s modrými očami", ktorých prítomnosť si nevedeli vysvetliť: ako napr. Mandanov na Mississipi, alebo Tuscarori vo Virgínii, ktorí dokonca rozumeli galštine!

Bezpečne dokázané je, že Vikingovia osídlili niektoré pobrežné oblasti Severnej Ameriky už okolo roku 1000. Už pred rokom 1000 sa vyhnanec Erik Červený uchýlil do vikingských osád v Grónsku; a v r. 982 sa vydal na námornú výpravu so 400 kolonistami a dobytkom ďalej na západ, aby našiel krajinu, ktorú vraj ako prvý uvidel muž menom Gunnbjörn, a usídlil sa tam. Davisov prieliv, ktorý oddeľuje Baffinov ostrov od Grónska, nepredstavoval pre nórskych moreplavcov žiadnu prekážku. Nórske ságy popisujú ostrovy Helluland, Markland a Vinland na západ od Grónska.

V 11.-13. storočí boli Grónsko a Island riadnou súčasťou kresťanskej Európy, s pevnými kultúrnymi, náboženskými a obchodnými stykmi. Zachovali sa základy veľkých fariem, kostolov a kláštorov. V roku 1112 sa grónsky biskup Gnupsson zúčastnil na plavbe do Vinlandu. V roku 1266 kňaz menom Arnaldr, sprevádzaný niekoľkými Vikingami, spoznal Baffinov ostrov a nadviazal styky s tamojšími Eskimákmi. Nedávno nórsky učenec Helge Ingstad nezvratne dokázal, že Vinland bol severný výbežok ostrova Newfoundland pri východných brehoch Kanady, kde odkryli pozostatky nórskeho osídlenia. Schledermann objavil útržky látky, klince, nástroje a vikingskú sošku na Ellesmerovom ostrove.

Okolo roku 1350 sa tisíce Nórov odsťahovalo z Grónskych osád smerom na západ a grónske osídlenie z neznámych príčin takmer zaniklo. Zostali len osihotené skupiny, správa o príchode poslednej islandskej lode do Grónska je z roku 1408. Pri archeologických vykopávkach sa však našli telá mužov a žien v oblečení, aké sa nosilo v Európe v období Ľudovíta XI., t.j. okolo roku 1480. Ako to teda vlastne bolo s Krištofom Kolumbom?

Zdá sa, že Kolumbova výprava nebola len bláznivým dobrodružstvom osamoteného, nepochopeného človeka, ale predchádzala jej zrelá a dôkladná úvaha. Sebaistota, s ktorou vraj Kolumbus sľúbil svojim námorníkom, že ho smú sťať, ak do troch dní neuvidia zem, mala oveľa pevnejšie základy. Dvadsať rokov sa Kolumbus pripravoval na plavbu, a zaujímal sa o početné výpovede moreplavcov, ktorí sa plavili k tajomným krajinám na západe a snažil sa stretnúť v prístavoch s tými, čo absolvovali cesty do neznáma. Poznal historické správy o Pytheovi, vedel o výprave svojich janovských rodákov, bratov Vivaldiovcov, ktorí sa roku 1291 nalodili na dve galéry s pevným úmyslom preplaviť sa cez oceán a prísť do "Indie".