Nie div, že mal množstvo mileniek a chýry o jeho ľúbostných dobrodružstvách a sexuálnych schopnostiach boli takmer také časté, ako ,,zaručené“ správy o tom, že na priamy Boží pokyn koná zázraky a lieči choroby. Zoznámenie s dvoma ruskými vel‘kokňažnými Milicou a Anastáziou, príbuznými ruského cára, bolo pre Rasputina osudovým stretnutím. Dopočuli sa o ňom ako o zázračnom mužovi a navštívili ho. Samozrejme, čoskoro sa stali jeho milenkami. Neprekážalo im, že chodí v špinavých šatách a takmer sa neumýva. Jedného júlového dňa roku 1907 sa o ňom ako o zázračnom liečiteľovi zmienili cárovnej Alexandre. Tá zajasala: jej trojročný synček, následník trónu Alexej, trpel hemofíliou, zlou zrážanlivosťou krvi, ktorá ohrozovala jeho život. Keď‘ sa raz večer malý cárovič pri páde poranil a pod kožou sa ukázali známky vnútorného krvácania, lekári mu nevedeli pomôcť. Alexandra poslala po Rasputina a stal sa zázrak - cárovič prestal krvácať. ,,Zázračný muž“ upokojujúcimi slovami docielil to, čo vtedajšia veda nedokázala. (Až neskôr vedci zistili, že sugesciou možno naozaj dosiahnuť‘ zastavenie krvácania aj keď‘ nie vyliečenie choroby.) Cárovná ho odvtedy zbožňovala a Rasputin mal cestu do paláca otvorenú. Aj cár Mikuláš II., hoci si zachovával určitý odstup, dal často na rady falošného mnícha.
Zavraždenie: Rasputin toto nove postavenie využíval vo svoj prospech, čo vyvolalo žiarlivosť a intrigy. Vysoká šľachta mala dôvod na hnev - sibírsky mužík si robil, čo
chcel, a drzo im zvádzal manželky. Mal aj niekoľko mileniek medzi dvornými dámami cárovnej. Keď‘ sa škandál s Rasputinovym vplyvom už nedal utajiť, aristokrati načas dosiahli, že cár ho poslal do vyhnanstva na Sibír. Cárovná si však vymohla návrat ,,zázračného mnícha“ - bol to jediný človek, ktorý dokázal zastaviť‘ krvácanie jej syna. Keď‘ sa ho potom protivníci pokúšali zastrašiť, Rasputin sa sťažoval cárovnej, čo sa niekedy skončilo poslaním nepohodlného soka do vyhnanstva. Z druhej strany treba povedať, že sa vyskytli aj prípady, keď‘ nejaký šľachtic priviedol Rasputinovi manželku dobrovoľne, aby mu zhýralý mních na oplátku vybavil niečo u cára.. Keď‘ sa v roku 1916 objavili správy, že Rasputin presvedčil cárovnú (a jej prostredníctvom cára), že treba uzavrieť‘ mier s Nemeckom, pohár trpezlivosti aristokracie pretiekol. V decembri toho roku ho zavraždili. Nezabudlo sa naňho.
Na Rasputina sa nezabudlo ani po smrti, napriek víru udalosti, ktoré potom nasledovali. Nebolo to možné. Veď' aj jeho smrť bola zvláštna. Najprv prežil otravu cyankalim (vo víne), potom výstrely z revolvera. Zomrel až na následky utopenia, keď' ho zúfalí sprisahanci hodili do Nevy..