Grigorij Jefimovič Rasputin životopis

V Rusku plnom viery v Spasiteľov sa to v tom čase podobnými
,,zázračnými mužmi“ len tak hemžilo. Vždy sa našlo dosť ľudí, ktorí uverili v ich schopnosti. Rasputin bol však výnimočný. Nielen tým, čo dosiahol, ale aj proroctvami, ktoré sa splnili až s desivou presnosťou. ,,Keď vypukne vojna, Rusku to prinesie len oceán sĺz a priveľa krvi,“ varoval cára Mikuláša II. v roku 1914. A o dva roky neskôr prorokoval cárskej rodine: ,, Keď‘ zomriem, aj vy čoskoro zahyniete.“ Aj jedno, aj druhé sa stalo skutočnosťou. Falošný mních zo Sibíri je jednou z najbizarnejších i najzáhadnejších postáv dejín. Jeho živote do značnej miery zahalený tajomstvom. Najmä mladé roky. Vie sa len to, že bol synom roľníka. Už ako mladík mal povesť opilca a bitkára, ktorý si rád užíva s ľahkými ženami. Jeho pravé priezvisko nieje známe - Rasputin bola len prezývka a po rusky znamenala zvrhlík. Neskôr sa hovorilo, že už v rodnej dedine prejavil neobyčajné schopnosti, ktoré mu získali úctu medzi obyvateľstvom. Raz vraj pomocou Božieho vnuknutia odhalil zlodeja sliepok, inokedy predvídal prírodnú pohromu. A mal aj schopnosť‘ vyhnať chorobu z tela. Všetky tieto príhody boli dôvodom, že lenivý a bohémsky založený Grigorij Jefimovič (medzitým sa oženil a mal štyri deti) sa rozhodol odísť do miestneho kláštora a neskôr žiť‘ životom potulného mnícha, ktorý koná zázraky. Pravda, potulní mnísi mali žiť v chudobe a osamelosti, ale to Rasputinovi neprekážalo. Objavil teóriu, ako spojiť‘ príjemné s užitočným, a možno jej aj sám uveril - hlásal, že najprv treba spáchať‘ hriech a potom sa kajať‘, čo povedie k spaseniu. Živil sa tým, že ako ,,zázračný muž“ si od negramotných mužíkov dal za každú ,,pomoc“ platiť‘.
Asi 35-ročný Rasputin (presný vek nie je známy) sa objavil v Petrohrade koncom roka 1903. Ako kajúcny hriešnik sa predstavil najváženejšej duchovnej osobe mesta, otcovi Jánovi z Kronštadtu. Na Jána urobil svojou pokorou, úprimnosťou a kazateľskou presvedčivosťou taký dojem, že ho poslal pôsobiť‘ ..do terénu“, medzi mužíkov. Aj tam mal veľký úspech. V sibírskom sedliakovi sa zrejme naozaj skrýval človek s veľkou schopnosťou sugescie. Mnohí, ktorí sa s Raspu-tinom stretli, uverili, že dôkaze konať‘ nadprirodzene veci. Najvýraznejšie na ňom boli oči. Svetlomodré, jasné, prenikavé, raz láskavé, naivné, inokedy chytrácke. Jeho vplyvu však najväčšmi podliehali ženy.

Nie div, že mal množstvo mileniek a chýry o jeho ľúbostných dobrodružstvách a sexuálnych schopnostiach boli takmer také časté, ako ,,zaručené“ správy o tom, že na priamy Boží pokyn koná zázraky a lieči choroby. Zoznámenie s dvoma ruskými vel‘kokňažnými Milicou a Anastáziou, príbuznými ruského cára, bolo pre Rasputina osudovým stretnutím. Dopočuli sa o ňom ako o zázračnom mužovi a navštívili ho. Samozrejme, čoskoro sa stali jeho milenkami. Neprekážalo im, že chodí v špinavých šatách a takmer sa neumýva. Jedného júlového dňa roku 1907 sa o ňom ako o zázračnom liečiteľovi zmienili cárovnej Alexandre. Tá zajasala: jej trojročný synček, následník trónu Alexej, trpel hemofíliou, zlou zrážanlivosťou krvi, ktorá ohrozovala jeho život. Keď‘ sa raz večer malý cárovič pri páde poranil a pod kožou sa ukázali známky vnútorného krvácania, lekári mu nevedeli pomôcť. Alexandra poslala po Rasputina a stal sa zázrak - cárovič prestal krvácať. ,,Zázračný muž“ upokojujúcimi slovami docielil to, čo vtedajšia veda nedokázala. (Až neskôr vedci zistili, že sugesciou možno naozaj dosiahnuť‘ zastavenie krvácania aj keď‘ nie vyliečenie choroby.) Cárovná ho odvtedy zbožňovala a Rasputin mal cestu do paláca otvorenú. Aj cár Mikuláš II., hoci si zachovával určitý odstup, dal často na rady falošného mnícha.
Zavraždenie: Rasputin toto nove postavenie využíval vo svoj prospech, čo vyvolalo žiarlivosť a intrigy. Vysoká šľachta mala dôvod na hnev - sibírsky mužík si robil, čo
chcel, a drzo im zvádzal manželky. Mal aj niekoľko mileniek medzi dvornými dámami cárovnej. Keď‘ sa škandál s Rasputinovym vplyvom už nedal utajiť, aristokrati načas dosiahli, že cár ho poslal do vyhnanstva na Sibír. Cárovná si však vymohla návrat ,,zázračného mnícha“ - bol to jediný človek, ktorý dokázal zastaviť‘ krvácanie jej syna. Keď‘ sa ho potom protivníci pokúšali zastrašiť, Rasputin sa sťažoval cárovnej, čo sa niekedy skončilo poslaním nepohodlného soka do vyhnanstva. Z druhej strany treba povedať, že sa vyskytli aj prípady, keď‘ nejaký šľachtic priviedol Rasputinovi manželku dobrovoľne, aby mu zhýralý mních na oplátku vybavil niečo u cára.. Keď‘ sa v roku 1916 objavili správy, že Rasputin presvedčil cárovnú (a jej prostredníctvom cára), že treba uzavrieť‘ mier s Nemeckom, pohár trpezlivosti aristokracie pretiekol. V decembri toho roku ho zavraždili. Nezabudlo sa naňho.
Na Rasputina sa nezabudlo ani po smrti, napriek víru udalosti, ktoré potom nasledovali. Nebolo to možné. Veď' aj jeho smrť bola zvláštna. Najprv prežil otravu cyankalim (vo víne), potom výstrely z revolvera. Zomrel až na následky utopenia, keď' ho zúfalí sprisahanci hodili do Nevy..

Nečudo, že sa stal hrdinom šestákových príbehov i serióznej literatúry a jeho život bol štrnásťkrát sfilmovaný (z toho raz ako erotický film). A nezabudli naňho ani výrobcovia ruského alkoholu č. 1 - pomenovali po ňom vodku...