Na Nový rok 1882 odišiel van Gogh do Haagu a nasťahoval sa do ateliéru, ktorý financuje Théo. Pod Mauvovým vedením vznikajú prvé olejomaľby. Pod silným vplyvom Haagskej školy, vznikol v auguste 1882 raný obraz Pláž v Scheveningene. Po roztržke z Mauvom, jeho prísne názory na umenie mu pripomínali svätuškársky kalvinizmus jeho rodičovského domu, sa vrátil do Nuenenu k rodičom. Tí sa zatiaľ zmierili s tým, že ich najstarší syn sa stal umelcom, ba poskytli mu aj vedľajšiu budovu fary ako ateliér.
Tam vznikol v máji 1884 obraz Tkáč pri krosnách. Tkáč sedí pohrúžený do práce za svojím nástrojom. Krosná sa velebne rozkladajú v popredí a vypĺňajú skoro celý formát obrazu. Pôsobia ako zveličený rám, ktorý horizontálami a vertikálami trámov pretínajúcimi čiastočne postavu robí z útleho tkáčovho tela súčasť mechanizmu. Na svetlom pozadí sa odrážajú ich tmavé obrysy, ktoré slabá lampa nevládze osvetliť. V tomto stvárnení robotníka spojeného s nástrojom nieto ani náznak radosti. Bezprostredne vyjadruje tvrdosť a námahu života v práci, ale aj jeho dôstojnosť.

Obraz prenikavo dokumentuje van Goghovu solidárnosť, ba priam stotožnenie sa s postavou. Z vlastnej skúsenosti poznal biedu robotníkov a svoju umeleckú tvorbu pokladal za manuálnu prácu. Sedliaci, tkáči a baníci boli najčastejšími postavami už v jeho dielach. Do roku 1885 vzniká okolo 200 expresívnych olejomalieb v tmavých farbách. Jeho majstrovským dielom je obraz Jedáci zemiakov. Tento obraz je súhrnom jeho dovtedajšej tvorby. Spolupatričnosť a bieda vyžaruje z chudobného jedla, o ktoré sa tu delí päť vycivených zrobených postáv. Zemiaky a káva sa s úplnou samozrejmosťou podávajú ponad stôl. Vincent van Gogh, chcel priviesť pozorovateľa obrazu na myšlienku, že títo ľudia, ktorí tu pod lampou jedia zemiaky, rukami, ktorými siahajú do misy, obrábali pôdu, obraz teda vypovedá o práci ich rúk, o tom, že si svoje jedlo skutočne zaslúžili. Nad tmavým, hnedo tónovaným pozadím sa prediera kontrastný svetelný efekt naznačený úsporne použitou žltou farbou. Obraz vznikol po starostlivom plánovaní a mnohých predbežných štúdiách. Rappard vyčítal Jedákom zemiakov chyby, ktoré videl ako akademicky vzdelaný – krátke ruky, oduté tváre, zlé proporcie. Tým spečatil koniec ich priateľstva. Pritom van Gogh vytvoril svoj štýl krásy orientujúci sa podľa ľudí z jeho okolia, ktorí síce neboli pekní, zato však stelesňovali jeho chápanie pravdivosti.

Po smrti otca Theodorusa van Gogha, je Vincentov život v dedine Nuenen ťažší, preto odchádza do Antverp, ktorý je len prechodným pobytom na ceste do Paríža. Tento pobyt je rozhodujúci v jeho ďalšej tvorbe. Tu sa oboznamuje s obrazmi Pietra Paula Rubensa, starého barokového majstra, ktorý tu mal ateliér. Jeho veselá farebnosť, hrubé formy a bujný obsah, po-znávacie znamenia barokového maliarstva sa mu otvárajú ako nevyhnutná alternatíva zdržanlivej kontrolovanej prísnosti holandského umenia. Zapísal sa na Školu krásnych umení, navštevuje kurzy maliarstva a kreslenia. Odmieta akademické učebné princípy, preto sa dostáva do konfliktov. V roku 1886 odchádza Vincent za bratom Théom do Paríža, kde strávi nasledujúce 2 roky. Vďaka tomu, že brat Théo pracuje ako obchodník s obrazmi, sa Vincent zoznámil s ďalšími maliarmi – Degasom, Pissarrom, Seuratom a Lautrecom, práve od nich sa učil technike impresionistov. Dôverným priateľom sa stal predovšetkým Paul Gauguin, ktorý zdieľal rovnaký názor na to, že maľby sa majú odvíjať od vnútorných pocitov. Jeho paleta sa rozjasňuje, odpútal sa od pochmúrnych a tmavých farebných tónov, ktorými sa vyznačovali jeho staršie „vidiecke maľby“, a ovplyvňuje ho japonské umenie. Spolu navštevovali malé kaviarničky a lacné reštaurácie na Montmartri, s nimi sníval Vincent sen o veľkej umeleckej komúne, o slobodnej spoločnej práci, a práve s nimi sa jeho sen zrútil. V októbri 1886 namaľoval van Gogh Záhradnú reštauráciu „La Guinquette“ na Montmartri a Montmartre blízko horného mlyna. Na týchto obrazoch Vincent experimentuje s impresionizmom.

Vincent maľoval radšej obrazy ako katedrály, ktoré boli témou u impresionistov. Na konci parížskeho pobytu namaľoval Vincent tri portréty svojho obchodníka s farbami, starého Julesa Tanguyho, nazývaného otec Tanguy. Otec Tanguy je takmer kľúčovou postavou moderny. V jeho zadnej izbe boli svojimi obrami zastúpený van Gogh, Seurat, Gauguin a Cézanne, teda štyria maliari neskôr označovaní za priekopníkov umenia 20. storočia. Portrét Pére Tanguyho v stručnosti vyjadruje van Goghovu parížsku tvorbu rovnako suverénne ako Jedáci zemiakov holandskú . Starý pán je zobrazený prísne spredu, takmer symetricky, sedí monumentálne v popredí obrazu. Toto zjednodušujúce spodobnenie je v rozpore s komplikovanou štruktúrou pozadia tapetovaného japonskými drevorezmi. Celok pôsobí až krajne plocho.