Parížske obdobie bolo pre van Gogha obdobím učenia sa. Odmietal akadémie, ale o to viac sa umenie stávalo náplňou jeho života. Vzniklo tu viac ako 300 kresieb a malieb, 29 autoportrétov a 6 skíc. Chcel ísť na juh, ktorého prírodu tak potreboval na svoje výtvarné štúdie, pretože bola priateľskejšia, svetlo jasnejšie, farby intenzívnejšie. Vo februári 1888 prišiel Vincent van Gogh do Arles. Hoci bola ešte zima, nové prostredie ho hneď uchvátilo a čoskoro sa začal zaoberať myšlienkou prilákať tam aj svojich priateľov a založiť „ateliér budúcnosti“, v tom čase totiž veľa skupín umelcov snívalo o tom, že založia združenie mužov, dychtiacich po novom živote. Van Gogh sa usiloval získať pre svoj plán Gauguina. Gauguin neurčito sľuboval, že príde.

Prenajal si dom, ktorý omaľoval nažlto, pretože žltá farba zostáva preňho najdôležitejšia a stáva sa nositeľkou mnohých symbolov. Keďže tam nikoho nepoznal, ktorý by mu sedel ako model, tak sa mu krajina v okolí Arles, stromy, kopce, mosty, rybárske chatrče, stáva jediným motívom. Maľovať vo voľnej prírode bola vymoženosť 19. storočia. Trvalo takmer pol roka, kým sa vedel zblížiť, kým našiel ľudí, ktorých si mohlo vážiť, ale predovšetkým portrétovať. Portrét znamená pre van Gogha umelecké vyrovnanie sa s ľuďmi. Ovplyvnený čítaním Lotisovej „Madame Chrysanthéme“ vzniká v lete 1888 portrét La Mousmé - Japonečka , je to dedinské dievča japonsky krehká, asi 12 ročná. S týmto obrazom sa dosť trápil: lákala ho farebná jednoduchosť a priamočiarosť, ktorú obdivoval na japonskom umení. Zdá sa, že dievčaťu je kreslo priveľké, pôsobí takmer strateno v pletive z tŕstia. Jej prázdnu tvár zobrazil v dekoratívnych plochách. Ruky sú akoby bez kostí – visia dolu z rukáva. Tvár ma ako panenka. Japonečka je zobrazená zo súcitom. Pozerá sa na nás tak ustarostene, až nás to znepokojuje. Jej hnedé oči sú živé a ublížené, ako by vedela, že život sa k nej nezachová dobre. Obraz je vynikajúci, pretože van Gogh sústredil do portrétu všetku silu, vášnivosť, úctu a hlavne vieru, že Japonečku vyslobodí z pekla jej vlastnej existencie.

Uprostred septembra sa napokon van Gogh nasťahoval do žltého domu. Zdalo sa mu, že majetok mu poskytne istotu a slobodu. Okrem toho mal možnosť založiť konečnú umeleckú spoločnosť, po ktorej už dávno túžil. Túžobne očakával Gauguina, ktorý stále nechodil, Gauguinovo váhanie Vincenta znervózňovalo. Domnieval, sa že jeho skromné obydlie nie je Gauguinovi dosť dobré. Začal skupovať nábytok, Gauguinovi len to najlepšie, najpohodlnejšie, on sám sa uspokojil so skromnou posteľou a najmenšou komôrkou. Celá van Goghova tvorba bola v znamení očakávaného príchodu. Vznikla séria obrazov slnečníc namaľovaných odtieňmi žltej, pretože mali byť dekoráciami v „žltom dome.“ Dekoratívnosť van Goghových obrazov z tohto obdobia spočíva v skutočnosti, že mali byť dekoráciami.

V tom období vzniká jeho obraz Dvanásť slnečníc vo váze. Slnečnice stelesňujú maliarovu predstavivosť, vypovedajú o jeho stotožnení sa s nimi, zdá sa, že mu vsugerúvajú akúsi hĺbkovú silu výpovede. Často maľuje v noci vo voľnej prírode.
Po viacerých výzvach 23. októbra 1888 nakoniec Gauguin pricestoval do Arles, a tak sa začína tragédia v Arles, často označovaná za príčinu van Goghovho zrútenia. Vincent pripravil pre hosťa dom a veľmi sa tešil, že bude ustavične so svojím priateľom. Ale Gauguinovi sa juh nepáčil, neobľúbil si ani krajinu, ani obyvateľov a nezhodoval sa ani s van Goghovým názorom na rozličných umelcov – maliarov. Výmena názorov, na ktorú sa van Gogh tak veľmi tešil, sa stala príležitosťou k hádkam a raz, na Štedrý večer, došlo k dramatickému výbuchu. Van Gogh si za trest, že ohrozoval priateľa, odrezal ucho. Keď to Théovi oznámili, narýchlo prišiel a brata umiestnil v nemocnici. Príčinou Vincentovho utrpenia je epilepsia, alkoholizmus a schizofrénia. Vincent žil striedavo doma a opäť v nemocnici. No jeho stav sa nezlepšoval a tak požiadal, aby ho internovali v ústave pre duševne chorých v Saint-Rémy. Pozvoľna opäť začal maľovať v prírode pod dozorom ošetrovateľa, vznikajú predovšetkým krajinomaľby. Pri maľovaní často dostával záchvaty, pri jednom, chcel zjesť farby.