Nadežda Konstantinovna Krupská

Nadežda Konstantinovna Krupská sa narodila 14. (26.) februára 1869 v Petrohrade. Jej rodičia boli síce šľachtického pôvodu, ale ako neskôr sama napísala, nemali „ani strechu nad hlavou“. Osud jej rodičov bol podobný. Obidvaja ako siroty študovali v Petrohrade v penzionátoch na štátne trovy. Tam im uplynulo detstvo i mladosť. Otec Konstantin Ignatievič Krupskij bol vychovávaný v kadetskej škole, matka Jelizaveta Vasilievna (rodená Tistrovová) v Pavlavskom ústave.

Po skončení kadetskej školy a delostreleckého učilišťa bol K. I. Krupskij vyslaný do Smolenského pluku 7. pešej divízie umiestnenej v Poľsku. Patril k najpokrokovejším demokraticky zmýšľajúcim dôstojníckym kruhom, inklinoval k organizácii revolučných demokratov Zemľa i vôľa. V roku 1863, keď Poliaci povstali za samostatnosť Poľska proti útlaku samoderžavia, Krupskij pomáhal povstaleckým utečencom dostať sa cez hranice. Prekypoval nenávisťou k otroctvu, útlaku a bezpráviu.
Jelizaveta Vasilievna po skončení Pavlovského ústavu roku 1858 sa dostala do Vilnianskej gubernie a stala sa vychovávateľkou v statkárskej rodine. Tam videla strašný život roľníkov, ktorých bili, týrali.

Smolenský pluk, v ktorom slúžil Krupskij, bol neďaleko tohto majetku. Čoskoro sa zoznámili a vzali. Prvé roky žili v Petrohrade. V roku 1870, keď K. I. Krupskij skončil Vojenskú právnickú akadémiu, odišli do mestečka Grójec neďaleko Varšavy. Menovali ho tu do funkcie újazdného náčelníka.

Poľsko bolo vtedy svojráznym revolučným centrom spojeným s cudzinou. Krupskij sa otvorene postavil proti ruskému úradníctvu, ktoré na to reagovalo nepriateľským postojom a nevraživými útokmi. Roku 1872 Krupského na základe udania prepustili z funkcie ako nespoľahlivého a potom ho za údajné „zneužitie moci“ varšavská súdna komora odsúdila a zbavila práva zastávať štátne funkcie. V pozadí súdneho procesu proti K. I. Krupskému neboli len sympatie s poľským obyvateľstvom, ale aj súpis „poľnohospodárskych výrobcov“ (poľnohospodárskych robotníkov) v Grójeckom újazde, ktorý dal urobiť na základe uznesenia londýnskej konferencie I. internacionála a do ktorého boli zaradení iba robotníci. Pre rodinu Krupskovcov nastali ťažké roky. K. I. Krupskij prijímal akékoľvek zamestnanie, ale ako „nespoľahlivá osoba“ často prišiel aj o tieto možnosti zárobku. Kvôli práci sa sťahovali z mesto do mesta.

Útle detstvo prežila Nadežda Krupská vo večnom potĺkaní a materiálnom nedostatku. Rodičia nezatajovali pred ňou tienisté stránky života, učili ju nebáť sa ťažkostí, nepoddávať sa, byť čestnou, pracovitou. Žili svorne, mali dobrý vzťah k jednoduchým ľuďom, boli proti každej nespravodlivosti. Neznášali neúctu k príslušníkom neruských národností, pohŕdali úplatkármi. Malú Naďu obklopovalo ovzdušie vzájomnej úcty, dôvery a starostlivosti. Rodičia chceli, aby vstúpila do života ako človek charakterný, aby mala na všetko svoj vlastný názor. Tieto charakterové vlastnosti Nadeždy Konstantinovny sa formovali pod silným vplyvom rodičov.

V apríli 1880 trestný kasačný odbor vládneho senátu uznal, že Konstantin Ignatievič Krupskij nie je vinný zo zneužívania moci, pokladali ho za súdne oslobodeného a rozsudok varšavskej súdnej komory zrušili. Veľká bieda, neistota, čo ho čaká zajtra, ustavičné sťahovanie a neusporiadaný život mu podlomili zdravie. Vo februári 1883 Konstantin Ignatievič Krupskij zomrel na pľúcnu tuberkulózu. Život Nadeždy sa po otcovej smrti stal ešte ťažší. Penzia po otcovi – 9 rubľov mesačne – bola taká malá, že dve z toho vyžiť nemohli. A tak štrnásťročná Naďa, aby pomohla matke, začala pracovať.
Nadežda Krupská študovala na súkromnom dievčenskom gymnáziu Obolenskej v Petrohrade, kde ju rodičia premiestnili zo štátneho gymnázia, ktorého bezduchosť a formalizmus ju stiesňovali. Bola to na tie časy pokroková škola. Na rozdiel od svojich rovesníčok, Nadežda mala veľký rozhľad, čítala veľa kníh. Nadi sa páčili viaceré predmety, najmä dejepis, zemepis, literatúra, matematika a prírodopis. Bola najlepšou žiačkou. Aby pomohla matke, obrátila sa na pedagogickú radu gymnázia, aby jej pomohli nájsť kondície. Kondície nebola príjemná práca. Rada jej nakoniec vyhovela. Dávala súkromné hodiny deťom bohatých rodičov, ktorí sa na ňu dívali zvysoka a zasahovali jej do vyučovania. Láska k pedagogickej práci sa u Krupskej zrodila pod vplyvom dedinskej učiteľky, revolucionárky Alexandry Timofejevny Javorskej („Timofejky“).

V roku 1886 Krupská skončila gymnázium. Pri záverečných skúškach dosiahla vo všetkých predmetoch vynikajúce výsledky. Priemerný prospech bol na výbornú. Okrem maturitného vysvedčenia získala aj zlatú medailu. Lenže pedagogická práca, po ktorej Nadežda túžila vyžadovala ešte odbornú prípravu. Preto po skončení siedmich tried gymnázia postupuje do pedagogickej (8.) triedy, ktorí ju v roku 1887 s diplomom domácej učiteľky. Myslela, si že po štúdiách nebudú žiadne prekážky, aby sa mohla stať učiteľkou, ale skutočnosť bola iná. Miesto učiteľky v škole nedostala a tak začala dávať kondície v penzionáte gymnázia, ktoré sama predtým navštevovala. Tu úspešne pracovala v rokoch 1887 – 1889. Zároveň pôsobila v odbornej dievčenskej škole, kde sa dievčatá učili strihať a šiť, dávala súkromné hodiny. Mala rada deti, bola k nim láskavá, spravodlivá a trpezlivá, vedela jednoducho a jasne vysvetliť, čo sa im zdalo ťažké a nepochopiteľné. Mala mimoriadnu schopnosť preniknúť do detskej duše.

Pri učení Krupská uvádzala príklady z bežného života, učila ich zamýšľať sa nad okolitým dianím, nad tým, prečo niektorí ľudia žijú v biede a druhí v bohatstve. Svojim žiačkam vštepovala úctu k pracujúcim ľuďom, učila ich nenávidieť nespravodlivosť a zlo.
V úsilí zdokonaliť svoje pedagogické vedomosti a schopnosti chodila Krupská na vyučovacie hodiny v petrohradských mestských základných školách Technickej spoločnosti, v ktorých vyučovali skúsení pedagógovia. Čítala veľa diel klasikov ruskej literatúry.
Veľký vplyv na ňu mala literatúra pranierujúca tienisté stránky buržoázno-statkárskeho zriadenia. Veľmi sa jej páčila Lermontovova a Puškinova slobodomyseľná poézia. Nadchli ju aj Nekrasovove diela. Jej obľúbenými spisovateľmi boli I. S. Turgenev, L.N. Tolstoj, N. G. Černyševskij, V. G. Belinskij a N. A. Dobroľubov. Vedela naspamäť veľa básní poetov Iskry.
Už v posledných triedach gymnázia začala Nadežda Konstantinovna hľadať cestu, po ktorej sa bude v budúcnosti uberať. Chcela zmeniť život a odstrániť vykorisťovanie. Obrátila sa s otázkou čo robiť na starého narodovoľovca. On jej poradil, že treba ľudí vzdelávať a tak im pomáhať. Krupskej sa takáto odpoveď nepozdávala. „Tu hynú milióny ľudí, všade vládne zlo, neprávosť, a ja sa mám uspokojiť s tým, že naučím zo desať ľudí čítať a písať!“ Krupskej to nestačilo!

V roku 1889 sa Krupská zapisuje na historicko-filologickú sekciu Vysokej školy dievčenskej (Bestuževovej), v nádeji, že tu nájde odpoveď na otázky, ktorými žila. Na jeseň 1889 sa zoznámila s poslucháčmi Vysokej školy technologickej – členmi sociálnodemokratickej organizácie, ktorú založil v Petrohrade M. I. Brusnev, jeden z prvých ruských marxistov. Tu konečne Krupská našla to, čo tak dlho hľadala. Členovia skupiny sa rozdelili do krúžkov. Krupská sa dostala do krúžku, ktorý študoval problémy revolučnej etiky. Tu po prvý raz počula mená Karol Marx a Fridrich Engels, slovo Internacionála, dozvedela sa, že existujú vedy o zákonoch vývoja spoločnosti, medzi nimi aj politická ekonómia.
Začiatkom roku 1890 pod vplyvom členov krúžku študovala marxistickú literatúru. Zaobstarala si prvý zväzok Marxovho Kapitálu, táto kniha mala pre ňu rozhodujúci význam pre jej nový svetonázor. Dostala odpoveď na otázky, ktoré ju zaujímali. Ako spomínala neskôr: „Cestu netreba hľadať v tolstojovskom sebazdokonaľovaní. Mohutné robotnícke hnutie, je to pravé východisko.“ Krupská sa napokon stala presvedčenou stúpenkyňou marxistického učenia. Neskôr študovala v krúžku, ktorý viedol priamo M. I. Brusnev. Rozoberali problémy vývoja kapitalizmu a robotníckeho hnutia v Rusku, diskutovali, do akej miery možno Marxove tézy uplatniť na ruské revolučné hnutie. Krupská čítala všetko čo si mohla zaobstarať z marxistickej teórie.
Práce zakladateľov vedeckého komunizmu pomohli Kruspkej pochopiť cieľ, za ktorý treba bojovať a zvoliť si správnu cestu na dosiahnutie tohto cieľa. „Marxizmus“, napísala, „mi priniesol nesmierne šťastie, aké si človek len môže želať: poznanie, kam ísť, istotu o konečnom výsledku veci, ktorá ma sprevádzala celým životom. Táto cesta nebola vždy ľahká, no nikdy som nepochybovala, či je správna.“

Čim si Krupská dôkladnejšie osvojovala marxistickú teóriu, tým jej bolo jasnejšie veľké historické poslanie robotníckej triedy pri oslobodzovaní všetkých pracujúcich. Ťahalo ju to medzi proletariát. Chcela stať na vedení robotníckeho krúžku, no brusnevovci jej nevyhoveli. Pokúsila sa získať krúžok od narodovoľovcov. Tí jej však dali podmienku, aby vstúpila do strany Narodnaja voľa. Avšak vyhlásila, že sa nemôže vzdať marxizmu, pretože „sociálni demokrati idú správnejšou cestou.“ Keď jej túžbu nesplnili ani brusnevovci, ani narodovoľovci, hľadala kontakty s robotníkmi. Riešenie našla v tom, že kontakty s robotníkmi a propagovať medzi nimi marxizmus môže robiť ako učiteľka.

29. augusta 1891 začala Krupská pôsobiť vo večernej nedeľnej Smolenskej škole pre mužov za Nevskou bránou, priamo v centre robotníckej štvrte. Tu bezplatne pracovala ako učiteľka päť rokov. Táto práca jej dala veľa pre pochopenie robotníckeho prostredia, pochopenie života robotníkov. V tomto roku sa stala marxistkou. Vo večernej nedeľnej škole bola Nadežda prvou marxistickou učiteľkou. Neskôr si získala aj učiteľov narodovoľovcov. Krupská pracovala zanietene a s nadšením, usilovala sa aby jej žiaci boli úspešní. V škole pôsobila na žiakov tak, aby boli schopní chápať idey marxizmu. Snažila sa podať učivo tak, aby mobilizovalo myslenie robotníkov, aby ich nútilo dávať to, čo sa učili, do súvislosti s ich postavením, s okolitým dianím. Krupská hovorila jednoducho a pochopiteľne, robotníci sa dobre cítili na jej hodinách a radi na ne chodili.

Zásluhou veľkej a obetavej práce učiteľov marxistov, medzi ktorými významné miesto zaujímala Krupská, večerná nedeľná škola za Nevskou bránou sa zmenila na ohnisko politickej výchovy robotníkov. Knižnica a čitáreň v tejto štvrti sa stala svojráznym agitačným strediskom. Tu sa Lenin stretával s proletármi z okolia Nevskej brány, ktorí mu neskôr pomáhali klásť základy marxistickej strany. Tu sa Krupská politicky zocelila a nadviazala trvalé kontakty s robotníkmi. Toto obdobie Krupská charakterizovala „Päť rokov v tejto škole vlialo do môjho marxizmu čerstvú krv, navždy ma spojilo s robotníckou triedou.“
Na jeseň v roku 1893 sa Krupská dozvedela, že do Petrohradu prišiel Lenin. Nadežda sa s ním chcela zoznámiť a bližšie poznať jeho názory. Upútala ju jeho ostrá kritika názorov liberálnych národníkov na osud kapitalizmu v Rusku.
Koncom februára 1894 sa s Vladimírom Iľjičom Leninom stretla na schôdzke petrohradských marxistov, ktorá sa konala pod zámienkou fašiangov. Silne na ňu zapôsobila zanietená zásadovosť a vysoká náročnosť Vladimíra Iľjiča na tých, čo zasvätili svoj život boju za šťastie ľudu. Spolu pracovali v jednom obvode a čoskoro sa veľmi spriatelili. Vznikla medzi nimi úplná vzájomná dôvera. Spoločné záujmy a spoločný cieľ zblížili Vladimíra Iľjiča a Nadeždu Konstantinovnu. Ich priateľstvo postupne prerástlo do lásky, ktorá ich spájala po celý život.

Spoločná práca a rodiace sa priateľstvo s Leninom mali obrovskú úlohu v duševnom a politickom vývoji Krupskej. Veľmi ju ovplyvnila Leninova kniha Kto sú „priatelia ľudu“ a ako bojujú proti sociálnym demokratom?, ktorú napísal v roku 1894. Pre jej teoretický a politický rast mal veľký význam Leninom boj proti tzv. „legálnym marxistom“, ktorí revidovali a prekrúcali revolučné marxistické učenie. Aj v tomto boji bola Nadežda Konstantinovna ideovou prívrženkyňou Vladimíra Iľjiča.

Preberala od neho aj návyky revolucionára pracujúceho v konšpiratívnych podmienkach, to určilo jej významné miesto v straníckej organizácii. Krupská bola spojivom medzi svojim žiakmi robotníkmi a ilegálnou organizáciou. Táto jej úloha nadobudla ešte väčší význam, keď činnosť petrohradských sociálnych demokratov začala sledovať tajná polícia. Pred Leninovým odchodom do cudziny sa menoval nástupca, u ktorého by sa sústreďovali všetky spojenia pre prípad prezradenia členov organizácie. Menovali Krupskú, pretože bola „čistá“ pred políciou, a mala veľkú autoritu v revolučných kruhoch. Ako prepisovačka učtárne Správy štátnych železníc využívala pracovisko na konšpiratívne stretnutia so spolubojovníkmi, tu mala miesto tajných schôdzok.

Po Leninovom návrate z cudziny do Petrohradu sa zjednotili marxistické krúžky do jednotnej politickej organizácie nazvanej petrohradský Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy. Krupská pracovala za Nevskou bránou a v Kolpinskom závode, mala na starosti spojenie so závodom prostredníctvom robotníkov organizátorov. Zväz podnecoval robotníkov do štrajkového boja, usmerňoval činnosť marxistických krúžkov, tlačil letáky a proklamácie. Krupská sa aktívne zapájala do prípravy publikácií zväzu, prostredníctvom robotníkov, s ktorými sa poznala, získavala materiál potrebný na proklamácie. Robotnícke hnutie sa rozrastalo, už nestačila agitácia prostredníctvom letákov, to mohli vykonávať prostredníctvom sociálnodemokratických novín. Začali ilegálne vydávať noviny Rabočeje delo. V byte Krupskej sa posudzovalo prvé číslo týchto novín, pripravené do tlače. Lenin napísal úvodník, Nadežda mala byť korešpondentkou týchto novín a tajomníčkou redakcie, hoci oficiálne nebola za ňu menovaná. Noviny však nevyšli. Bol vydaný na nich zatykač. Ale zatykanie aj tak nezastavilo činnosť zväzu boja. Neprerušilo sa spojenie Vladimíra Iľjiča Lenina so zväzom boja. Uskutočňovalo sa prostredníctvom jeho príbuzných a Krupskej. Lenin vo väzení udržiaval ilegálne spojenie s Krupskou pomocou kníh. V lete 1896 napísal Výklad programu budúcej strany, brožúru O štrajkoch. Tieto práce Krupská vyniesla z väznice, vyvolala a prepísala ich.
V týchto ťažkých časoch sa Krupská ďalej starala o rozširovanie robotníckych krúžkov, získala na ich vedenie nových ľudí. Bola členkou ústrednej skupiny, uznávanou pracovníčkou zväzu boja. V lete 1896 z poverenia zväzu boja išla Krupská do Poltavy, kde sa stretla s ukrajinskými marxistami. Dohodla sa s nimi o príprave zjazdu strany a vydávaní spoločných ilegálnych novín. Čoskoro sa musela vrátiť späť do Petrohradu z dôvodu mohutného štrajku petrohradských textilných robotníkov. Krupská sa do vedenia štrajku zapojila s energiou. Zabezpečovala spojenie zväzu boja s organizátormi štrajku v petrohradských továrňach. Revolučná činnosť Krupskej, jej vynachádzavosťou a odvahou si získala sympatie „súdruhov“. Rast jej aktivity v petrohradských sociálnodemokratických kruhov znepokojovalo policajné úrady. Začiatkom jesene 1896 sa meno Krupskej objavuje v policajných hláseniach. Krupskú zatkli pre podozrenie, že je v spojení s pracovníkmi Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy a že robí propagandu medzi robotníkmi. Avšak vyšetrovatelia nemali priame dôkazy, Nadeždu Konstantinovnu z väzby prepustili. Dali ju však pod osobitný policajný dozor. Krupská aj napriek tomu neprerušila revolučnú činnosť. Znova nadviazala prerušené spojenie so zväzom boja, čo spôsobilo jej druhé zatknutie.

Krupská vo väzení pokračovala v písaní s Leninom. Veľa pracovala, samostatne študovala angličtinu. Jej matka Jelizaveta Vasilievna ťažko prežívala jej zatknutie, a pod zámienkou svojej choroby sa pokúšala dosiahnuť, aby ju čím skôr oslobodili. No jej žiadosti boli nepovšimnuté. Prepustená bola 12. marca 1897, ešte pred vynesením rozsudku. Po vyslobodení sa okamžite znova zapájala do činnosti zväzu boja. Pravidelne písala Leninovi do vyhnanstva do dediny Šušenskoje.

Koncom decembra 1897 oznámili Krupskej rozsudok: tri roky vyhnanstva v Ufskej gubernii. Krupská podala žiadosť na ministerstvo vnútra, aby mohla ísť do dediny Šušenskoje, odôvodnila to tým, že sa ide vydávať za politického vyhnanca Vladimíra Iľjiča Uľjanova, žiadala aj o skrátenie vyhnanstva na dva roky, keďže Leninovi sa končilo vyhnanstvo v roku 1900. Povolenie ísť do Šušenského dostala, ale termín jej neskrátili. V polovici apríla 1898 sa vybrala Nadežda spolu s matkou Jelizavetnou Vasilievnou, ktorá sa rozhodla znášať vyhnanstvo spolu s dcérou, do Šušenkoje.

10. júla 1898 Nadežda Konstantinovna a Vladimír Iľjič uzavreli manželstvo. Musela sa hneď vydať, to bola podmienka policajného odboru. V tej dobe bol povinný cirkevný sobáš. Od sobáša závisela aj podpora, ktorú dostávali vyhnanci. Po uzavretí manželstva dostávala Krupská 8 rubľov mesačne. Po sobáši sa celá rodina presťahovala do domu vdovy Petrovovej. Vo vyhnanstve bola Nadežda Konstantinovna Vladimírovi Iľjičovi prvou pomocníčkou v jeho obrovskej teoretickej práci. Lenin tam napísal vyše tridsať prác. Dokončil svoju kľúčovú prácu Vývoj kapitalizmu v Rusku, ktorou dovŕšil ideovú porážku národníctva a „legálneho marxizmu“. Táto práca bola bezprostredným pokračovaním Marxovho Kapitálu a ďalším rozvinutím ekonomického učenia marxizmu. Nadežda bola jej prvou čitateľkou a prvou kritičkou. Aj vo vyhnanstve sa prejavila ako stranícka pracovníčka. Bola Leninovou pomocníčkou a tajomníčkou. Viedla jeho pracovnú korešpondenciu, legálnu aj ilegálnu. Udržiavala spojenie s inými miestami. Život a práca po Leninovom boku boli pre Krupskú prípravou na ďalšiu revolučnú činnosť. Vo vyhnanstve čítala a študovala Marxove a Engelsove diela, oboznamovala sa s mnohými Leninovými prácami, učila sa angličtinu, nemčinu a poľštinu. Vladimír Iľjič si vážil Nadeždu Konstantinovnu ako vzdelanú marxistku, a tak jej zveroval svoje myšlienky a tvorivé plány, debatoval s ňou o pláne založiť stranu, že treba založiť celoruské ilegálne politické noviny.
Všestranná pomoc a starostlivosť Nadeždy mali pre Lenina veľký význam, on zasa pomáhal manželke v tvorivej práci, staral sa o ňu, dbal o jej zdravie. V Šušenskom Krupská napísala knihu Pracujúca žena (Ženščina-rabotnica). Bola to prvá marxistická publikácia o postavení pracujúcej ženy v Rusku. V knihe do hĺbky analyzuje postavenie pracujúcich žien, roľníčok, žien zamestnaných v malých dielňach a v domácej výrobe. Viedla čitateľa k pochopeniu, že postavenie pracujúcej ženy úzko súvisí s postavením celého proletariátu a že bez jeho víťazstva žena nedosiahne svoje oslobodenie. Vyzývala pracujúce ženy, aby bojovali za záujmy robotníckej triedy spoločne s mužmi. Kniha zohrala významnú úlohu, prebúdzala uvedomenie žien, ukazovala im východisko z bezútešného života a získavala ich pre revolučné hnutie. Objasnila problémy rodiny, školy a výchovy dorastajúcej generácie. Právom Krupskú nazývajú priekopníčkou proletárskeho hnutia žien v Rusku.

Krupská prácu dokončila v roku 1899, neskôr pridala k nej údaje o účasti žien na štrajkovom boji. Bola vytlačená vo februári 1901 v Mníchove v tlačiarni Iskry. Knihu tajne dopravovali do Ruska a rozširovali ju v továrňach a závodoch. 29. januára 1900 sa Leninovi skončil termín vyhnanstva a hneď v ten deň spolu s Nadeždu a jej matkou opustili Šušenskoje. Odišli do Ufy, kde musela Krupská odpykať ešte zvyšný rok vyhnanstve. V Ufe bola početná skupina sociálnych demokratov. Krupská sa zoznámila s jednou skupinou sociálnych demokratov, ktorí propagovali marxistické myšlienky. Pridala sa k ním a začala pôsobiť v robotníckom krúžku. Za pobytu v Ufe Krupská napísala tri state s pedagogickou tematikou: Typ dobrého učiteľa, Spoločenská stránka pedagogických otázok a Škola a život.

Prvé pedagogické práce Krupskej, napísané počas vyhnanstva, svedčia, že už vtedy sa seriózne venovala rozpracúvaniu marxistickej pedagogiky. K otázkam vzdelávania pristupovala ako k súčasti boja za víťazstvo proletárskej revolúcie.
11. marca 1901 vypršal Krupskej termín vyhnanstva. Potom odišla za Leninom do Nemecka. Tam v záujme strany plnila funkciu tajomníčky redakcie novín Iskra a časopisu Zaria.. Krupská vzala na seba zložitú starostlivosť o styky s Ruskom, celú korešpondenciu zo sociálne demokratickými výbormi a jednotlivými súdruhmi. Na jar 1903 redakcia Iskry sa presťahovala do Ženevy a s ňou aj Lenin a Krupská. Po odchode z redakcie Iskry začala Krupská pracovať ako tajomníčka zahraničného oddelenia ústredného výboru.

V roku 1905 sa Leninova a Krupskej emigrácia skončila. Po príchode do Petrohradu Krupská pod Leninovým vedením ďalej vykonávala zložitú a zodpovednú prácu tajomníčky ústredného výboru. V tom období sa politická situácia v krajine komplikovala. Represie sa zostrovali. V takýchto podmienkach, za prezrádzania výborov a zatýkania súdruhov sa pripravovali zjazdy. Krupská sa na tejto práci aktívne zúčastňovala, posudzovala s výbormi aj návrhy straníkov, ktorých chceli delegovať na zjazde.
V roku 1907 odchádza Krupská spolu s Leninom do Ženevy. Krupská je tajomníčkou redakcie novín Proletarij, vedie Listáreň.Boľševické ústredie ju zvolilo do finančnej komisie, ktorá má na starosti prostriedky, prepravu a vydavateľstvo. Pri usilovnej politickej práci si našla čas, aby navštívila školy a vytvorila si tak obraz o zahraničnom školstve. Hľadala podnety, ako zmeniť strnulú cársku školu. Vo švajčiarskej škole však tieto podnety nenašla. Neskôr odchádzajú do Paríža, kam bolo premiestnené vydávanie novín Proletarij. V Paríži bývali na rozličných adresách do roku 1912. Publikovala v radikálnom pedagogickom časopise Svobodnoje vospitanije (Slobodná výchova) štúdie Majú sa chlapci učiť „ženským prácam“, K otázke slobodnej školy. Publikovala tiež štúdiu Samovraždy žiakov a slobodná pracovná škola. Leninovi pomáhala pri organizovaní a práci straníckej školy v Longjumeau (neďaleko Paríža), kde viedla pre poslucháčov semináre zo žurnalistiky, praxe vydávania ilegálnych novín a učila ich zásady konšpirácie.

V roku 1915 vystupuje proti vojne. Je delegátkou Medzinárodnej ženskej socialistickej konferencie, ktorú zvolal Medzinárodný sekretariát socialistických žien. Predsedkyňou bola Kláre Zetkinová. Krupská tu objasnila názory bolševikov na revolučné východisko z vojny.

V marci 1915 Krupskej zomrela matka Jelizaveta Vasilievna Krupská. Na Leninovu radu píše pedagogickú prácu, ktorá odhaľuje vykorisťovateľský charakter súčasnej buržoáznej školy a rozvoj demokratických pedagogických ideí. Táto práca má názov Ľudové vzdelanie a demokracia (Narodnoje obrazovanije i demokratija). Tlačou bola vydaná v roku 1917.

Po februárovej revolúcii v roku 1917 sa spolu s Leninom vrátila do Petrohradu a aktívne sa zúčastňovala príprav Októbrovej revolúcie. Pracovala v sekretariáte a tlačovom byre ústredného výboru. Stala sa členkov redakčnej rady časopisu Rabotnica, ktorý opäť začal vychádzať. Počas Októbrovej revolúcie pracovala v štábe revolúcie v Smolnom a vo Vyborgskom výbore strany. Zúčastnila sa na plenárnom zasadnutí Petrohradského výboru, na ktorom sa prerokúvali otázky ozbrojeného povstania, neskôr sa zúčastnila II. celoruského zjazdu robotníckych a vojenských poslancov a na zasadnutí Petrohradského sovietu robotníckych a vojenských poslancov. Od prvých dňoch revolúcie bola členkou kolégia ľudového komisariátu osvety. Bola v čele mimoškolného odboru. Túto funkciu vykonávala do polovice roku 1920.

V roku 1918 sa zúčastnila rokovaní mimoriadneho celoruského zjazdu sovietov, kde ju zvolili za členku Celoruského ústredného výkonného výboru. Zúčastnila sa aj na zjazde robotníčok a roľníčok, bola zvolaná do jeho predsedníctva. Koncom roku sa jej zdravotný stav zhoršil, preto oddychovala v Škole v prírode v Sokoľnikoch, kde ju každý deň navštevoval Lenin.

V roku 1919 viedla rokovanie I.celoruského zjazdu pracovníkov mimoškolského vzdelávania. Pomáhala pripravovať pre I. kongres Komunistickej internacionály návrhy na zapojenie proletárskych žien do straníckej činnosti. Vystupovala s prejavmi pred sovietskymi, straníckymi a osvetovými pracovníkmi a robotníkmi. Stala sa redaktorkou časopisu Komunistka. Sama v ňom publikovala veľa článkov o ženskej otázke. Stala sa aj predsedníčkou Hlavného politickoosvetového výboru. Zúčastňovala sa na rokovaní celoruského zjazdu Komunistického zväzu mládeže Ruska, sovietov. V roku 1922 ju zvolili za členku Ústredného výkonného výboru ZSSR.
V roku 1922 sa začal zhoršovať zdravotný stav Vladimíra Iľjiča Lenina. Nadežda Konstantinovna bola stále pri ňom. Starala sa oňho. 21. januára 1924 Vladimír Iľjič Lenin podľahol svojej chorobe. Aj v tom pre Nadeždu najťažšom období svojho života zostala verná svojej veľkej povinnosti. Počas celého roku 1924 dostávala Krupská zo všetkých končín vlasti tisíce listov od robotníkov, roľníkov, mládeže a detí. Tieto listy ju dojímali a dávali jej chuť do života. Nemohla odpovedať všetkým, čo jej napísali. Dva razy uverejnila v Pravde spoločnú odpoveď na listy a kondolencie, ktoré prichádzali. „Mám k Vám veľkú prosbu“, písala, „nedovoľte, aby Váš žiaľ za Iľjičom sa menil na vonkajšie uctievanie jeho osobnosti.“ Vydala knihu Odkaz Lenina v oblasti školstva a osvety.

Aj naďalej sa venovala svojej práci. Zúčastňovala sa rokovaní celoruského zjazdu sovietov, zvolili ju do jeho predsedníctva. Zvolili ju za členku Celoruského ústredného výkonného výboru aj za členku Ústredného výkonného výboru ZSSR. Publikovala články pri príležitosti výročia smrti V. I. Lenina. Počas celého svojho života sa zúčastňovala celoruských zjazdov politickoosvetových pracovníkov, roľníckych svojpomocných spolkov, na porade výborov pre vzdelávanie národnostných menšín, pripravovala materiál o politickoosvetovej práci medzi robotníkmi, prednášala referáty o zlepšovaní pracovných podmienok a života žien na východe krajiny, o odstránení negramotnosti. Starostlivosť o vzdelávanie dospelých bola iba časť starostlivosti Nadeždy Konstantinovny Krupskej o školstvo a osvetu. Jasne si uvedomovala, že sa v krajine nepodarí zlikvidovať negramotnosť, kým sa nezavedie všeobecná a povinná školská dochádzka detí. V tlači a v osobných prejavoch vyslovovala túto nespokojnosť.
V roku 1929 ju predsedníctvo Celoruského ústredného výkonného výboru vyznamenáva radom Červenej zástavy práce. Stala sa predsedníčkou Spoločnosti marxistických pedagógov.

V roku 1930 Krupskej vychádza kniha Spomienky na Lenina, 1. časť (1893-1907). V tomto roku uverejnila aj list V. I. Lenina petrohradským robotníkom (o hlade) a niekoľko článkov o Leninovi vrátane článku Čo povedal Lenin o kultúre. Vyšla jej aj kniha Čo hovorí Lenin o Kolchozoch a drobnom roľníckom hospodárstve, ktorá mala významnú úlohu v ideologickej príprave más na úplnú kolektivizáciu.

Aktívne sa Krupská zapájala na práci komisie pre zlepšenie pracovných podmienok a života robotníčok a roľníčok pri predsedníctve Ústredného výkonného výboru ZSSR a Celoruského ústredného výkonného výboru, ako aj komisie pre otázky spôsobu života pri Ústrednej kontrolnej komisii – Robotnícko-roľníckej inšpekcii. Zúčastňovala sa naj na formovaní a upevňovaní detského komunistického hnutia v ZSSR. Často a rada sa stretávala s mládežou na závodných, vysokoškolských a obvodných zhromaždeniach, konferenciách, rada prijímala návštevy mladých v Ľudovom komisariáte školstva a osvety, intenzívne si s nimi písala. Veľkú pozornosť venovala práci knižníc, lebo bola presvedčená, že jedine s ich pomocou možno „vedomosti urobiť základnou zložkou života“, efektívne vychovávať masy v komunistickom duchu. Vo februári 1931 Krupskú zvolili za čestnú členku Akadémie vied ZSSR.

Naďalej pracovala na knihách a statiach o Leninovi a plnení jeho odkazu. Publikovala pedagogickú a osvetovú problematiku a viedla rozsiahlu korešpondenciu pedagogickej povahy. Nadšene propagovala aj divadelné umenie a film, pozorne a rozvážne ho recenzovala. Venovala veľa času a energie aj teoretickým pedagogickým strediskám v sovietskej krajine, vedecko-výskumným pedagogickým ústavom. Prispela aj do formovania viacerých spoločenských vied v ZSSR. Krupská bola vynikajúca marxistická teoretička, vykonávala veľmi veľa pre rozvoj sovietskej pedagogiky.

27. februára 1939 Nadežda Konstantinovna Krupská zomrela.