Nadežda Konstantinovna Krupská sa narodila 14. (26.) februára 1869 v Petrohrade. Jej rodičia boli síce šľachtického pôvodu, ale ako neskôr sama napísala, nemali „ani strechu nad hlavou“. Osud jej rodičov bol podobný. Obidvaja ako siroty študovali v Petrohrade v penzionátoch na štátne trovy. Tam im uplynulo detstvo i mladosť. Otec Konstantin Ignatievič Krupskij bol vychovávaný v kadetskej škole, matka Jelizaveta Vasilievna (rodená Tistrovová) v Pavlavskom ústave.

Po skončení kadetskej školy a delostreleckého učilišťa bol K. I. Krupskij vyslaný do Smolenského pluku 7. pešej divízie umiestnenej v Poľsku. Patril k najpokrokovejším demokraticky zmýšľajúcim dôstojníckym kruhom, inklinoval k organizácii revolučných demokratov Zemľa i vôľa. V roku 1863, keď Poliaci povstali za samostatnosť Poľska proti útlaku samoderžavia, Krupskij pomáhal povstaleckým utečencom dostať sa cez hranice. Prekypoval nenávisťou k otroctvu, útlaku a bezpráviu.
Jelizaveta Vasilievna po skončení Pavlovského ústavu roku 1858 sa dostala do Vilnianskej gubernie a stala sa vychovávateľkou v statkárskej rodine. Tam videla strašný život roľníkov, ktorých bili, týrali.

Smolenský pluk, v ktorom slúžil Krupskij, bol neďaleko tohto majetku. Čoskoro sa zoznámili a vzali. Prvé roky žili v Petrohrade. V roku 1870, keď K. I. Krupskij skončil Vojenskú právnickú akadémiu, odišli do mestečka Grójec neďaleko Varšavy. Menovali ho tu do funkcie újazdného náčelníka.

Poľsko bolo vtedy svojráznym revolučným centrom spojeným s cudzinou. Krupskij sa otvorene postavil proti ruskému úradníctvu, ktoré na to reagovalo nepriateľským postojom a nevraživými útokmi. Roku 1872 Krupského na základe udania prepustili z funkcie ako nespoľahlivého a potom ho za údajné „zneužitie moci“ varšavská súdna komora odsúdila a zbavila práva zastávať štátne funkcie. V pozadí súdneho procesu proti K. I. Krupskému neboli len sympatie s poľským obyvateľstvom, ale aj súpis „poľnohospodárskych výrobcov“ (poľnohospodárskych robotníkov) v Grójeckom újazde, ktorý dal urobiť na základe uznesenia londýnskej konferencie I. internacionála a do ktorého boli zaradení iba robotníci. Pre rodinu Krupskovcov nastali ťažké roky. K. I. Krupskij prijímal akékoľvek zamestnanie, ale ako „nespoľahlivá osoba“ často prišiel aj o tieto možnosti zárobku. Kvôli práci sa sťahovali z mesto do mesta.

Útle detstvo prežila Nadežda Krupská vo večnom potĺkaní a materiálnom nedostatku. Rodičia nezatajovali pred ňou tienisté stránky života, učili ju nebáť sa ťažkostí, nepoddávať sa, byť čestnou, pracovitou. Žili svorne, mali dobrý vzťah k jednoduchým ľuďom, boli proti každej nespravodlivosti. Neznášali neúctu k príslušníkom neruských národností, pohŕdali úplatkármi. Malú Naďu obklopovalo ovzdušie vzájomnej úcty, dôvery a starostlivosti. Rodičia chceli, aby vstúpila do života ako človek charakterný, aby mala na všetko svoj vlastný názor. Tieto charakterové vlastnosti Nadeždy Konstantinovny sa formovali pod silným vplyvom rodičov.

V apríli 1880 trestný kasačný odbor vládneho senátu uznal, že Konstantin Ignatievič Krupskij nie je vinný zo zneužívania moci, pokladali ho za súdne oslobodeného a rozsudok varšavskej súdnej komory zrušili. Veľká bieda, neistota, čo ho čaká zajtra, ustavičné sťahovanie a neusporiadaný život mu podlomili zdravie. Vo februári 1883 Konstantin Ignatievič Krupskij zomrel na pľúcnu tuberkulózu. Život Nadeždy sa po otcovej smrti stal ešte ťažší. Penzia po otcovi – 9 rubľov mesačne – bola taká malá, že dve z toho vyžiť nemohli. A tak štrnásťročná Naďa, aby pomohla matke, začala pracovať.