Andrej Dmitrijevič Sacharov
Narodil sa 21. mája 1921 v Moskve v rodine ruskej inteligencie. Jeho otec, Dmitrij Sacharov, prednášal fyziku na vysokej škole a písal učebnice a populárne vedecké knihy. Jeho matka, Jekaterina Sacharovova sa plne venovala rodine. Vyrastal ako príslušník prvej sovietskej porevolučnej generácie, nadšený komunistickými ideálmi rovnosti a spoločenskej spravodlivosti. Ako dieťa sa učil najprv doma a do školy nastúpil až od siedmej triedy. Jeho prvým učiteľom fyziky bol jeho otec, človek širokých záujmov. V roku 1938 začal študovať na Moskovskej štátnej univerzite na fakulte fyziky.
22. júna 1941 keď Nemecko napadlo Sovietsky zväz lekári zistili, že Sacharov nie je schopný vojenskej služby. Vďaka tomu bol s ostatnými študentmi a učiteľmi evakuovaný do Ašchabadu v Turkmenistane, kde v roku 1942 dokončil štúdium. V roku 1943 sa spoznal so svojou životnou láskou Klavdijou Vichirevovou, ktorá pracovala v továrni ako laboratórna technička. Počas vojny bol Sacharov zaradení na laboratórne práce v muničnej továrni v Uljanovsku na rieke Volga, kde získal praktické technické znalosti. Po vojne sa vrátil do Moskvy ako postgraduálny študent Fyzikálneho ústavu sovietskej akadémie vied. Jeho učiteľom bol Igor Jevgenejič Tamm, ktorý v roku 1958 získal Nobelovu cenu za fyziku. Bol vedúcim teoretického oddelenia Fyzikálneho ústavu a mal na Andreja nielen profesionálny, ale aj osobný vplyv.
V roku 1947 získal doktorát za svoju prácu v odbore Fyziky častíc. Spolupracoval na vývoji termonukleárnej vodíkovej bomby. Vedecký výskum a technický vývoj atómovej bomby viedol fyzik Igor Kurčatov. Sovietska atómová bomba vďaka špionáži bola presnou kópiou americkej bomby. V roku 1953 ju úspešne vyskúšali a Sacharov sa stal akademikom.
V roku 1958 došlo k prvému konfliktu Andreja Sacharova s mocným vedením sovietskeho vojenského priemyslu. Pokúšal sa zastaviť jadrové skúšky, ktoré boli pre vojenské i vedecké účely. Jeho pokusy zastaviť skúšky pokračovali i v roku 1961 na stretnutí atómových fyzikov s Chruščovom. Mali pripraviť sériu testov, ktoré by podporili novú politiku Sovietskeho zväzu v otázke Nemecka.
Postupne sa premenil na odporcu skúšok jadrových zbraní, hneval, publikoval v zahraničí, kritizoval.
Obával sa jadrových zbraní a jadrovej vojny, upozorňoval na nebezpečné biologické následky pokusov s jadrovými zbraňami v atmosfére. ZSSR a USA mali ohromné množstvo strategických rakiet s termojadrovými hlavicami. Sacharov si myslí, že rozšírenie raketových jadrových zbraní by bolo nebezpečné, hlavne pri súčasnej politickej situácii a úrovni techniky by taký „doplnok“ mohol vytvoriť ilúziu nezraniteľnosti. Mohlo by dôjsť k vydieraniu raketovými jadrovými zbraňami. Mohlo by dôjsť k zničeniu základnej civilizácie. Bol obvinený z rozpútania jadrovej vojny proti ZSSR. Bol zbavený možnosti samostatného výskumu a vrátil sa do Lebedevovoho fyzikálneho inštitútu v Moskve.
10. decembra 1975 bola Andrejovi Sacharovovi udelená Nobelova cena za mier, usiloval sa za rešpektovanie základných ľudských práv a občianskych slobôd, bojoval proti jadrovým zbraniam a jadrovému šialenstvu, ale osobne si ju neprevzal. Ďakovnú reč za neho predniesla jeho žena Jelena Bonnerovová. Hovoril v nej o svojich obavách a nádejách, prosil svet aby nebol ľahostajný a nezabúdal na osudy desiatok spolubojovníkov za ľudské práva väznených v Sovietskom zväze.
