Vyhnanstvo

V roku 61 pred Kr. prizval Iulius Caesar Cicerona ako štvrtého člena do dohody s Gnaeom Pompeiom a Marcom Crassom, ktorá vstúpila do histórie ako Prvý triumvirát. Cicero odmietol, vedomý si toho, že tento spolok bude znamenať koniec republiky.

Roku 58 pred Kr. uviedol tribún ľudu Publius Clodius Pulcher do platnosti zákon, ktorý hrozil vyhnanstvom tomu, kto by usmrtil bez súdu rímskeho občana. Zákon bol očividne namierený proti Ciceronovi, ktorý bol Clodiovým úhlavným nepriateľom. Cicero sa hájil tým, že jednal v súlade so stanným právom, ktoré bolo v ohrození v Ríme vyhlásené, ale podporu, ktorú očakával od senátorov a obzvlášť od Pompeia, nezískal. Sám odišiel do vyhnanstva do Thessaloniky v Grécku dňa 23. mája 58 pred Kr. V ten istý deň navrhol Clodius zákon, podľa ktorého mal Cicero zakázané priblížiť sa na 400 míľ k Itálii a jeho majetok bol skonfiškovaný. Zákon prešiel bez problémov a Clodiovi priaznivci zrovnali so zemou Ciceronov dom na Palatíne, jeho statok v Tusculu aj Formiách[4].

Po takomto neúspechu upadol Cicero do depresie. Svojmu priateľovi Atticovi v tom čase napísal: „Iba tvoje prosby mi zabránili, aby som nespáchal samovraždu. Pre čo sa ešte oplatí žiť? Neobviňuj ma, že sa sťažujem. Moje terajšie strádanie predčí ktorékoľvek predošlé.“ V inom liste priateľovi Cicero usudzuje, že jeho vyhnanstvo spôsobila žiarlivosť senátu. V liste bratovi Quintovi zasa píše, že príčiny, pre ktoré sa ocitol v svojej neznesiteľnej pozícii boli „Pompeiova zrada, nepriateľstvo senátorov a sudcov, ustrašenosť jazdcov a ozbrojené tlupy Clodiových prívržencov.“ Atticus si požičal 25 000 sesterciov na obnovenie Ciceronovho procesu a spolu s jeho ženou Terentiou sa pokúšal priviesť ho nazad do Itálie.

Návrat z vyhnanstva

Cicero sa vrátil z vyhnanstva 5. augusta 57 pred Kr. Pri pristatí v Brundisiu ho vítal jasajúci dav a jeho milovaná dcéra Tullia. Vrátil sa do Ríma, kde senát prijal uznesenie, podľa ktorého mu bol vrátený jeho majetok a nahradené škody, ktoré utrpel.

V 50 rokoch podporoval Cicero Tita Annia Milona, Clodiovho hlavného protivníka. Clodius, ktorý sa opieral o bandy ozbrojených výtržníkov a používal ich na vyvolávanie politických nepokojov v Ríme, bol v jeden z potýčiek medzi jeho prívržencami a Milonovými ozbrojencami roku 52 pred Kr. zabitý. Jeho príbuzní žalovali z vraždy Milona, ktorý sa obrátil na Cicerona, aby ho obhajoval.

Ciceronova reč Pro Milone (Na obranu Milona) je považovaná za jedno z jeho majstrovských diel. Cicero v nej tvrdil, že Milo nemal dôvod, prečo zabiť Clodia, naopak, mal viac dôvodov, aby zostal Clodius nažive. Navyše stret na Vii Apii, pri ktorom Clodius prišiel o život, nebol naplánovaný. Obžaloba poukázala na to, že tí niekoľkí svedkovia zrážky ozbrojených skupín, ktorí boli k dispozícii, boli všetci Milonovi otroci, ktorí boli po incidente „náhodou“ prepustení na slobodu. Cicero bránil svojho klienta tvrdením, že len obrana pánovho života v potýčke bola dostatočným dôvodom na oslobodenie a udalosť nemala žiadnu spojitosť s údajnou vraždou. Napriek tomu súdny spor prehral a Milo musel odísť na istú dobu do vyhnanstva do Massalie, kým sa nevrátil do Itálie počas občianskej vojny.

Občianska vojna

V roku 50 pred Kr. sa vyhrotil konflikt medzi Pompeiom a Caesarom. Cicero, nútený vybrať si medzi dvoma mocnými mužmi, sa rozhodol uprednostniť Pompeia, ale súčasne sa pokúšal vyhnúť Caesarovmu nepriateľstvu. Po Caesarovom vpáde do Itálie roku 49 z Ríma utiekol. Caesar sa pokúsil získať významnú osobnosť rímskej politickej scény, ktorá by mohla dodať legitimitu svojou podporou, na svoju stranu, ale Cicero unikol z Itálie a pripojil sa k Pompeiovcom zdržiavajúcim sa v Dyrrachiu v Illyrii. Cicero cestoval s nimi do Farsalu roku 48, aj keď strácal dôveru v kompetentnosť a oprávnenosť Pompeiovej strany. Medzi nim a veliteľmi v Pompeiovom tábore dochádzalo k hádkam a nakoniec si Cicero znepriatelil i spolusenátora Porcia Catona Mladšieho, ktorý mu do očí povedal, že by sa optimátom lepšie osvedčil, ak by ostal v Ríme. Ciceronovými vlastnými slovami: „Začal som ľutovať svoje rozhodnutie pripojiť sa k silám optimátov, nie kvôli tomu, že som ohrozil svoje bezpečie, ale pre neutešený stav vecí, s ktorým som sa stretol pri svojom príchode. V prvom rade, naše vojsko bolo primalé a jeho morálka bola nízka. Ďalej, s výnimkou vrchného veliteľa a niekoľkých ďalších, každý lačnel po koristi z vojny a reči týchto chamtivcov boli také nehorázne, že som sa striasol pri pomyslení na víťazstvo. Jedným slovom: všetko bolo zlé okrem myšlienky, za ktorú sme bojovali.“