lord George Gordon Byron životopis

GEORGE GORDON BYRON (1778-1824)

Všetky snahy tohto lorda, jeho energia a boj, ktorý viedol proti anglickej konzervatívnej spoločnosti, majú silný revolučný charakter. Po celý svoj život sa usiloval o zmenu vo vzťahu človeka k človekovi, o to, aby sa každý mohol slobodne vyvíjať. Nepochopené a mylné vysvetlenie jeho správania viedlo mnohých buržoáznych kritikov k osočovaniu Byronovej osoby ako hypokrita, cynika, nemravného a bombastického básnika. Rozumie sa, Byron vytvoril priekopnícke diela, ktoré hlásajú myšlienku slobody a spolunažívania národov na celom svete. Nazývať ho len básnikom svetobôľu je nesprávne stanovisko. Byron sa narodil v Londýne, zomrel v gréckom Missolunghi. Jeho rodičia sa rozviedli čoskoro po narodení budúceho básnika. Detstvo prežil v Škótsku s matkou v biede a osamotenosti. Napriek svojej telesnej vade (kríval) pripravoval sa na parlamentnú kariéru. Neskôr veľa cestoval. Byron bol hlásateľom nového romantizmu. Hoci anglickú skutočnosť odsudzoval, svoju vlasť vrelo miloval. V Piesni ludditov, ktorú venoval anglickým robotníkom, priam predpovedá víťazstvo pracujúcich más. Aj v ďalších svojich básnických dielach pripisuje ľudu významnú úlohu v spoločenskom vývine. Možno to sledovať už od prvého spevu Childe Haroldovej púte tak isto ako v reči, ktorú predniesol v parlamente. Prvé dva spevy Childe Haroldovej púte (1812-1818) patria ešte k dielam ranej Byronovej tvorby. V tejto autobiografickej básni autor líči svoje dojmy z krásneho Portugalska, vojnou spustošeného Španielska, divokej prírody, udatného albánskeho národa a napokon z Grécka a Parnasu, ktorý vraj kedysi bol sídlom múz. Básnik hlboko prežíval účasť na osudoch porobeného Grécka. S hnevom hovoril aj o tých, ktorí odnášali drahocennosti z tejto krajiny. Keď Byron písal túto epopeju o sebe samom, zbavoval sa nánosu spoločenského tlaku svojej triedy a vžíval sa do úlohy nezávislého pozorovateľa prírody, krajín a ľudí a zároveň sudcu tyranov a dobyvateľov. Svedectvom básnikovho úporného zápasu o vlastný svetonázor sú tragédie Manfred a Kain. V nich tkvie jeho pesimizmus, ale i titanstvo. Manfred i Kain symbolizujú človeka, ktorého príroda odsúdila k hriechu a smrti a ktorý sa práve preto búri proti každej slabosti a strachu, i proti náboženským predstavám. Nebojí sa posmrtného zatratenia, keďže počíta zo zánikom, a preto chce žiť celkom slobodne, podľa vlastnej vôle.

Pravda, tento Byronov titanizmus viedol mnohých romantických básnikov k odvratu od prítomnosti, k neplodnému svetobôľu. Byronova básnická sláva však nespočíva iba v jeho romanciach, začínajúcich sa Džaurom, ktoré vyhovovali vkusu súčasnej generácie, lež predovšetkým v satirách, z ktorých vyniká Don Juan (1819-1824). Je to jedna z najväčších anglických básnických skladieb. Svoju postavu, opäť pojatú autoštylizačne, vedie mnohými dobrodružstvami cez krajiny Stredozemného mora k stroskotaniu lode a prežívaniu lásky k prírode, cez Orient do tureckých serailov, vojnovými krízami až po intrigánsky dvor Kataríny II. a napokon do Anglicka, kde nemilosrdnou satirou zahŕňa horné vrstvy spoločnosti.
K napísaniu Väzňa Chillonského (1816) inšpirovala Byrona návšteva hradu Chillon pri Ženevskom jazere, kde bol väznený francúzsky republikán a voľnomyšlienkár Bonnivard, ktorý obhajoval nezávislosť Švajčiarska. Hrdina tejto básnickej poviedky je verejným činiteľom. Stelesňuje túžby svojho národa, ktoré svojimi pokrokovými snahami pomáha splniť. Autor týmto dielom vyzdvihol slobodu ako jedinú záruku šťastného rozvoja ľudstva. Byron žil v prevratnej, revolučnej etape vývoja spoločnosti. Vo svojom básnickom diele i nepokojnom živote bojoval proti tyranii, náboženskému fanatizmu, šovinizmu a kastovníctvu. Hrdinovia jeho diel sú bojovníci za slobodu proti akémukoľvek bezpráviu. Sám vystúpil v parlamente ohnivou rečou proti zákonodarstvu nespravodlivému voči chudobe a zomrel ako účastník boja gréckeho národa za slobodu. Byronove dielo ďaleko presahuje národné a triedne hranice svojho pôvodcu. Prinieslo nespokojnosť, vzburu a túžbu po novom živote.