GEORGE GORDON BYRON (1778-1824)

Všetky snahy tohto lorda, jeho energia a boj, ktorý viedol proti anglickej konzervatívnej spoločnosti, majú silný revolučný charakter. Po celý svoj život sa usiloval o zmenu vo vzťahu človeka k človekovi, o to, aby sa každý mohol slobodne vyvíjať. Nepochopené a mylné vysvetlenie jeho správania viedlo mnohých buržoáznych kritikov k osočovaniu Byronovej osoby ako hypokrita, cynika, nemravného a bombastického básnika. Rozumie sa, Byron vytvoril priekopnícke diela, ktoré hlásajú myšlienku slobody a spolunažívania národov na celom svete. Nazývať ho len básnikom svetobôľu je nesprávne stanovisko. Byron sa narodil v Londýne, zomrel v gréckom Missolunghi. Jeho rodičia sa rozviedli čoskoro po narodení budúceho básnika. Detstvo prežil v Škótsku s matkou v biede a osamotenosti. Napriek svojej telesnej vade (kríval) pripravoval sa na parlamentnú kariéru. Neskôr veľa cestoval. Byron bol hlásateľom nového romantizmu. Hoci anglickú skutočnosť odsudzoval, svoju vlasť vrelo miloval. V Piesni ludditov, ktorú venoval anglickým robotníkom, priam predpovedá víťazstvo pracujúcich más. Aj v ďalších svojich básnických dielach pripisuje ľudu významnú úlohu v spoločenskom vývine. Možno to sledovať už od prvého spevu Childe Haroldovej púte tak isto ako v reči, ktorú predniesol v parlamente. Prvé dva spevy Childe Haroldovej púte (1812-1818) patria ešte k dielam ranej Byronovej tvorby. V tejto autobiografickej básni autor líči svoje dojmy z krásneho Portugalska, vojnou spustošeného Španielska, divokej prírody, udatného albánskeho národa a napokon z Grécka a Parnasu, ktorý vraj kedysi bol sídlom múz. Básnik hlboko prežíval účasť na osudoch porobeného Grécka. S hnevom hovoril aj o tých, ktorí odnášali drahocennosti z tejto krajiny. Keď Byron písal túto epopeju o sebe samom, zbavoval sa nánosu spoločenského tlaku svojej triedy a vžíval sa do úlohy nezávislého pozorovateľa prírody, krajín a ľudí a zároveň sudcu tyranov a dobyvateľov. Svedectvom básnikovho úporného zápasu o vlastný svetonázor sú tragédie Manfred a Kain. V nich tkvie jeho pesimizmus, ale i titanstvo. Manfred i Kain symbolizujú človeka, ktorého príroda odsúdila k hriechu a smrti a ktorý sa práve preto búri proti každej slabosti a strachu, i proti náboženským predstavám. Nebojí sa posmrtného zatratenia, keďže počíta zo zánikom, a preto chce žiť celkom slobodne, podľa vlastnej vôle.