Jeho meno sa spája s činnosťou v oblasti spoločenského, politického i kultúrneho života, určitý čas bol ministrom kultúry, šéfredaktorom časopisu mladá tvorba, mesačníku Romboid. Napísal :
Štyri knihy nepokoja :
1, Dotyky
2, Príťažlivosť
3, Nepokoj
4, Milovanie v husej koži

1, Dotyky rezonuje tu veľmi rôznorodá tematika, intímne problémy, lyrický hrdina prežíva sklamanie no v tejto zbierke sa nevyhol ani spoločenským a dobovým problémom sú tu i básne v ktorých rezonuje problém druhej svetovej vojny.

2. Príťažlivosť : Báseň domov sú ruky na ktorých smieš plakať je to mnohotematická zbierka v úvode nám predstavuje profesora dejepisu Ivana Hrozného ktorý si zobral život za podivných okolností, príčinu pochopíme až neskôr keď autor tu spomína rok 1638 a uvádza že o 300 rokov sa čosi stalo s hranicami našej vlasti, rozdelenie republiky. Ďalší motív láska lyrického hrdinu k Helene Dankovej ktorá musela opustiť Slovensko po rozdelení republiky lebo bola češka ba musela zomrieť lebo sa mnohým znepáčila jej olivová pleť lebo bola židovka. A tak sa naplnili slová latinskej piesne: „Mement, homo, qua urvis es, et in pubverin, reberteris“. (Pamätaj človeče, prach si, a na prach sa obrátiš). Autor zaujímavým spôsobom zobrazil zvrátenosť doby keď hovorí „Pivoňky rastú koreňmi nahor a zástavy vejú pod kvetmi“ Do roviny básne ďalej vstupuje František Kaplánek, šofér červeného kríža ktorý sa dáva do služieb fašizmu autor tu použil protiklad červený kríž a fašizmus. V ďalšej časti silno rezonuje motív matky a čižiem na schodoch. Čižmy prinášajú matke akési utrpenie lebo jej zobrali blízkeho – čižmy sú znakom pochodujúcich vojakov. Matku zobrazuje pri rôznych činnostiach a napriek tomu má obe ruky prázdne, chýbal jej ktosi blízky koho jej zobrala doba, v tejto časti silne rezonuje motív rúk. V ďalšej časti autor hovorí o tom že všetko má svoj začiatok a koniec, ale zostala určitá zatrpklosť čo vyjadril vo veršoch „ stále zostáva horká chuť mandlí, prehltnutých zo soľou. Básnik hovorí že nemali by sme sa oddávať trpkým spomienkam čo vyjadril vo veršoch „ pamäť by mala byť zrkadlom na ktoré sme dýchli“, ale na druhej strane Osienčim, Kremnica a Lidice by mali byť výkričníkmi a ľudstvo by malo zabrániť ich opakovaniu. V ďalšej časti sa vracia k Františkovi Kaplánkovi a k podobným ľuďom ktorý sú spravodlivo potrestaný a kričia „je nám tu zima, chceme ísť domov“. V závere básne dominuje motív domova a rúk.