Ladislav Mňačko
(1919-1994)
Prežil veľmi komplikovaný život pochádzal z moravy, mladosť prežil v Martine, vyučil sa za drogistu, prešiel viacerími zamestnaniami. V období prvej slovenskej republiky chcel emigrovať do ZSSR, v období povstania bol aktívnym členom partizánskej brigády Jána Žišku. Pracoval ako redaktor v kultúrnom živote. Po roku 1968 emigroval do rakúska a po roku 1989 žil striedavo v Bratislave a rakúsku. Stal sa známy románom Smrť sa volá Engelchen dej románu sa odohráva na slovensko-moravskom pomedzí v dedinke Ploština kde pôsobí partizánska jednotka pod vedením Voloďu, táto postava je značne autobiografická. Obyvatelia Ploštiny pomáhajú partizánom, prinášajú im informácie o pohybe nemcov a zásobujú ich potravinami. Keď sa partizáni dozvedia, že je prezradené ich stanovisko opustia Ploštinu, dedinu obsadí nemecké komando a dvadsať sedem chlapov za živa podpália. Toto strašné divadlo zo vzdialeného kopca vidia partizáni, zmocňuje sa ich pocit zodpovednosti za to čo sa odohralo v Ploštine a na toto si spomína veliteľ Voloďa keď leží v nemocnici. Židovka Marta – autor ju označil ako ženu na deň a na noc. Cez deň partizánom odovzdávala správy ktoré sa dozvedela v noci keď sa zabávala s nemeckými dôstojníkmi. Po vojne sa nevie vyrovnať s minulosťou a tak sa otrávi. Román má značné množstvo autobiografických prvkov. Oneskorené reportáže v ktorých hovorí o osudoch ponížených ľudí ktorých zlomila cudzia kariéra a sebectvo boli to ľudia ktorý boli bezmocní proti karierizmu. Zachytil mnoho súdnych procesov ktoré boli vykonštruované. Ako chutí moc tu podáva obraz o akýchsi Stalinových nasledovateľoch ktorý zneužívali svoju moc proti všetkým a všetkému čo viedlo tieto postavy k morálnemu rozkladu. V emigrácií napísal : Siedma noc, Agresori diela sa viažu k vstupu varšavských vojsk na naše územie v roku 1968 a k dôsledkom tejto udalosti. Napísal aj mnoho filmových scenárov. Na východ od Inturistu tu zachitil podobu reálneho socializmu v praxi je to kniha akýchsi satirických reportáží.