Alfonz Mucha - životopis

Alfonz Mucha - životopis

Alfonz Mucha je jeden z najväčších umeleckých osobností na prelome 19. a 20. storočia. Narodil sa 24. júla 1860 v Ivančicích na južnej Morave ako syn súdneho poradcu. Ako 11-ročný sa stal členom zboru v katedrále sv. Petra v Brne, kde navštevoval miestnu obecnú školu. Roku 1875 musel prerušiť zborové štúdium a vrátiť sa do rodného mesta. Začal pracovať ako obecný pisár a pokračoval v štúdiu kreslenia, čo medzitým zahájil. O dva roky neskôr sa neúspešne pokúsil o prijatie na Akadémiu výtvarného umenia v Prahe. V roku 1879 získal prácu ako pomocník u viedenskej firmy vyrábajúci javiskovú výpravu. Zároveň navštevoval večerné hodiny kreslenia. Po požiare v roku 1882 prišiel o prácu. Živil sa ako portrétista v Mikulove; zoznámil sa s grófom Khuen-Belassim, svojím prvým patrónom.

Gróf mu poveril reštauráciu nástenných malieb v paláci Emmahof. Od roku 1884 doprevádza grófa na cestách po severnej Itálii a Tirolsku. Je mu umožnené navštevovať Akadémiu výtvarných umení v Mníchove. Zúčastní sa aktivít rôznych umeleckých spolkov a stáva sa predsedom spolku slovanských umelcov.
 
Mucha sa chystal na tradičnú akademickú umeleckú kariéru, odišiel v roku 1888 z Mníchova do Paríža, aby tu pokračoval v štúdiu na Akadémii Julian. Nekonečné štúdium v botanických záhradách, na bulvároch, tržniciach a nádražiach – kde do náčrtníku zachytával perspektívy, gestá a pohyby – mu umožnili ešte lepšie rozvinúť virtuozitu grafického umelca. Na začiatku 20. rokov 19. storočia sa práve vďaka tomu živil ako talentovaný, aj keď konvenčný ilustrátor magazínov a módnych katalógov.
 
Napriek tomu, že pochádzal z Moravy, kde sa narodil a prežil detstvo, najväčší úspech dosiahol v Paríži. Jeho práce dokladajú živú atmosféru mesta v dobe, kedy bolo nielen hlavným mestom Francúzska, ale aj kultúrnym centrom celého sveta.
 
Zlom priniesol prvý litografický plagát pre Sarah Bernhardtovú a jej Théatre de la Renaissance. Spája sa k tomu zaujímavá historka, možno že nie celkom pravdivá. Pred vianocami v roku 1894 požiadal Muchu jeho priateľ, maďarský grafik Kádár, kto odišiel z mesta, aby mu mohol na plagátov pre Brazíliu, pripraveným v tlačiarni Lemerciera, previesť korektúry. Práve keď ich Mucha dokončoval, volala do tlačiarne Sarah Bernhardtová, nespokojná s plagátom k svojej novej hre. Žiadala nový návrh a po ruke bol len Mucha – a tak zákazku dostal. Večer si urobil potrebné skice Bernhardtovej v divadle a ráno sa dal do práce. Nad návrhom sa tlačiar a riaditeľ tlačiarne zhrozili: „Takto to predsa nikto nerobí.“

Herečka však bola nadšená. Buď je táto historka pravdivá, alebo nie, nie je pochýb o tom, že sa jednalo o významný prelom Muchovej kariéry. Zmenený plagát ku hre Gismonda od Victoriena Sardona sa objavil na uliciach Paríža v roku 1895 a vyvolal senzáciu. Nový formát - vysoký a úzky - s postavou slávnej herečky takmer v životnej veľkosti pôsobil aj na prvý pohľad pozoruhodne dramatickým dojmom a na všetkých zapôsobil aj bohatstvom zvolených farieb. Základom motívu bola scéna zo slávnostného sprievodu z konečného dejstva hry, ktorá tak isto určila štylistickú koncepciu plagátu – prepychový odev pripomínajúci kňazský ornát, symbolický palmový list a mozaické pozadie s náznakom svätožiary – všetko naznačuje duchovnú atmosféru, a zároveň je odrazom uctievanej herečky ako kultovej postavy, múzy belle époque. Divadelný plagát ku hre Gismonda je dodnes v početných štúdiách uvedený ako špičkový príklad modernej koncepcie plagátu. Vzhľadom na Muchove predchádzajúce práce, pre neho znamenal prekvapivý krok smerom k nenapodobiteľnému vlastnému štýlu. Na Sarah Bernhardtovú malo obrazové stvárnenie jeho dramatického umenia natoľko presvedčivý účinok, že s Alfonzom Muchom okamžite podpísala zmluvu na šesť rokov.
Divadelné plagáty, ktoré v tomto období navrhoval – La Dame aux Camélias (1896), Lorenzaccio (1896), La Samaritaine (1897), Médée (1898), Hamlet (1899) a Tosca (1899) – tvoria samostatný cyklus. Všetky sa vyznačujú s úzkym formátom so štylizovanými obrysmi, písmom v dolnej a hornej časti a ornamentálnym usporiadaním plochy. Mucha vedel, ako zachytiť pôvab a kúzlo, čím Sarah Bernhardtová pôsobila ako hlavná predstaviteľka vo svojich inscenáciách na obecenstvo. Plagáty, ktoré pre ňu vytvoril, šírili jeho popularitu ďaleko za hranice Francúzska. Až do roku 1901 nebol Mucha zodpovedný len za plagáty pre Bernhardtovú, ale aj za výpravu a kostýmy jej Théatre de la Renaissance. Obrovský úspech, ktorý mu priniesol aj značnú spoločenskú prestíž, určil povahu a smer jeho práce na celé roky.

Po obrovskom úspechu Muchových plagátov pre Sarah Bernhardtovú sa tlačiareň Champenois pustila do produkcie takzvaných panneaux dékoratifs, dekoratívnych panelov. Tlačili sa na silný papier alebo na hodváb a rámovali sa ako obrazy v zhode s tedajšou módou, používali sa ako dekoračné zásteny. Motívy sa nelíšili ani s celkovým dojatím od plagátov, aj tu staval Mucha kompozíciu na výrazové sily postavy, ktorá zaplňovala väčšinu plochy. Prevažnú časť týchto panneaux tvorili v sérií štyri kusy, všetky boli vytlačené vo veľkých nákladoch, takže sa dostali k širokému okruhu záujemcov. Panneaux sú na hranici užitého umenia, mohli byť dokonca inštalované scénicky ako živé obrazy. Jednotlivé motívy boli vydávané aj ako umelecké pohľadnice, čím sa naďalej prispievalo k obľube kompozície. Formálne sú panneaux postavené na schému odvodeného od divadelných plagátov, aj keď sú väčšinou doplnené krajinnými detajlami, ktoré im prepožičiavajú novú atmosféru a lyrický nádych.

Ukazujú Muchovu záľubu v personifikácií vecí a pojmov, alebo námety sú vždy spojené s alegorickými ženskými postavami, napríklad prvá štvordielná séria, Ročnými obdobiamy (1896), symbolizovali Kvety (1898), Umenie (1989), Drahokamy (1900), Hviezdy (1902) a čo nebola len štvordielná séria - Mesiace (1899). Výraznou inšpiráciou boli anglickí prerafaeliti, ktorých Mucha, presne ako ostatní umelci tejto doby nadšene obdivovali. Značný vplyv na podobu týchto kompozícií je treba tiež prepísať malebnými, dekoratívnymi prácami Hansa Makarta, napríklad panneaux nazvaná Päť zmyslov. Alegorické pojatie ženských postáv, určité motívy naznačujúc pohyb, záľuba v dekoratívnych využitiach kvetov a rastlinných usporiadaní spolu s vedomým prepojením remesla a umenia – to všetko sú aspekty významného Viedenčana, s kým mal Mucha možnosť sa zoznámiť, keď ako mladý muž bol v hlavnom meste Rakúska. Využíva rovnaké výrazné pomôcky, ako Hans Makarta, čo sa prejavuje predovšetkým používaním fotografií modelov, ktoré sám nafotil, za základ kompozície. Pri takej ohromnej produkcií nikoho neprekvapuje, že Mucha svoj tvoriaci repertoár občas vyčerpal, takže sa z postáv, tvárí, gest, emblémov a farieb stavali určité stereotypy. Previedol na nich len minimálne úpravy, ktoré pripomínali skôr rutinnú prácu remeselníka. Mucha často prijal zákazky z čistého finančného dôvodu, ustupoval požiadavkám klientov.
 
Na vrchole svojich tvorcových síl medzi rokmi 1895 a 1898 si Mucha nielen osvojil vlastný výrazný štýl, ale aj slovník foriem a motívov. A čokoľvek mu bolo možné najrôznejším spôsobom obmeňovať a upravovať podľa účelu a obsahu, pôsobia jeho výtvarné diela svojou umeleckou jedinečnosťou. Jeho plagáty pre zákazníkov z priemyslových a obchodných kruhov mávajú rovnako ako ústredný obrazový motív štylizovanú postavu krásy. Ako posol vyšších životných radostí sa vznášajú v nekonečnosti zasnenými výrazmi, akoby ponorené do vlastných myšlienok. Výrobok, ktorý propagujú – či sú to treba sušienky, likér, cigaretové papieriky, prášok na pranie alebo bicykel – je popísaný alebo zobrazený veľmi zdržanlivo.

Nápadným a nepostrádateľným prvkov jeho ornamentálneho prejavu sú naopak prepychové účesy zobrazených žien. Niekedy sa v skutočnosti stávajú ústredným rysom kompozície. Celá postava je často zahalená prameňmi vlasov nadsadenej dĺžky, niekedy naturalisticky vlniaci sa vo vetre, inokedy štylizované do arabeskou alebo iných tvarov. Dekoratívny charakter kompozície je ešte viac zdôraznený priliehavými, nadčasovými, fantastickými róbami a drapériami, elegantnými záhybmi a skladmi.
Ich dômyselná jednoduchosť dodáva prepychu, s čím Mucha oblieka svoje ženské postavy, ešte výraznejší efekt. Zvlášť bohato to všetko využil v kompozíciách ako bol napríklad Kalendár pre magazín La Plume, a v medailónoch ako napríklad Byzantské hlavy. Prvky grandióznej štylizácie preháňa až do krajnosti, celú plochu zaplní V roku 1900 bolo jeho meno ovenčené slávou, ale v neskorších rokoch vzrástli kontroverzné kritiky jeho práce.

Z tohto pohľadu sa zdá takmer tragické, že Mucha sám si svojho mimoriadneho talentu návrhárskeho génia virtuózne zvládajúceho formu príliš necenil a robil si starosti ohľadom svojej povesti maliara dekoratívneho štýlu, rozličnými motívmi kvetov a listov, znaky zverokruhu a ornamenty najrôznejších druhov, ktoré tvoria zložitý rám pre hlavu zachyteného z profilu. Dojmy prepychu tiež posilňujú najrôznejšie farby zlata a drahokamov. Mucha predvedie svoje nadšenie pre orientálnu nádheru používaním luxusných čelienok pripomínajúce tvar helmy, ktoré sú výrazným rysom priťahujúci pozornosť. Hlavným zdrojom inšpirácie a vzorov mohla byť nielen luxusne dekadentná atmosféra predvedená napríklad v Flaubertovom Salambo, ale tiež znalosť byzantského a rano-stredovekého umenia a v neposlednom rade vplyv kultu drahokamov, čo prišiel na prelome storočia do módy.
 
V roku 1902 vyšla Muchova publikácia Documents décoratifs, kolekcia voľných listov, ktorá je dokladom jeho bohatej tvorivej invencie a jeho úspechu ako učiteľa dekoratívnych umení. Táto kolekcia vzorov s typickou lineárnou a zdobenou koncepciou foriem a splývajúcou siluetou, ktorá siaha od novo navrhnutých štýlov písma cez podrobné štúdie rastlín k návrhom najrôznejších dekoratívnych a úžitkových predmetov, ako je nábytok, príbory, nádoby a veľa ďalších - je dokonalou učebnicou secesie. V roku 1902 sa však už secesia ocitla za svojím vrcholom a umelecký vkus sa začínal meniť. Ale bez ohľadu na nestálosť módy Mucha tvrdohlavo trpel na štýle, jeho podobe sám prispel a ďalej tvoril v jeho duchu.

V roku 1904 sa rozhodol opustiť Paríž a odísť do Ameriky, kde ho očakávali nové zákazky. Možno mu k tomu prispelo o trpké poznanie, že jeho tvoriaci potencionál slabne a sláva začína pohasínať. Pobyt v Spojených štátoch však prinajmenšom z umeleckého hľadiska, nepriniesol úspech, aký dúfal. Keď v roku 1910 rozhodol vrátiť sa do vlasti, bolo to prínosné rozhodnutie. V tomto roku totiž prijal zákazku na výzdobu Primátorského salóniku Obecného domu v Prahe. Keď v tedy mohol uskutočniť umelecké projekty, o čom sníval v mladosti, sústredil sa s zvlasteneckým zápalom a značným odhodlaním na zobrazenie slovanskej mytológie. V Amerike našiel v osobe priemyselníka, Charlesa R. Eranea bohatého patróna, pripraveného projekt financovať. V dvadsiatich monumentálnych plátnach Mucha s idealistickým pátosom predstavuje príbeh českého národa. Dokončený cyklus nazvaný Slovanská epopej venoval v roku 1928 mestu Praha; odmenou mu však bolo hlboké sklamanie. Štýl a pojatie cyklu boli odmietnuté a téma ako forma nacionalizmu popieralo historické fakty.

Muchovo posolstvo už minulo svoju dobu. Po desaťročného úplného zabudnutia bol Mucha znovuobjavený v dobe obnoveného záujmu o umenie z obdobia prelomu storočia. Jeho rané práce zahrali podstatnú úlohu vo vývoji nových oblastí moderného umenia. Jeho grafické dielo vydávané vo veľkých nákladoch predstavovali časný príspevok k hnutiu usilujúcemu o zavedení umenia do každodenného života.
Ako tvorca romantického sveta snov bol medzi tími, ktorí pozdvihli užité umenie z jeho druhoradého postavenia na rovnakú úroveň s voľnými umeniami; dosiahol to tým, že si pre tvorbu plagátov a dekoratívnych kompozíc stanovil rovnaké normy ako pre obrazy. Jeho práca je neoddeliteľné spojená so štýlom, jeho meno bolo zároveň jeho programom: Art Nouveau, nové umenie, secesia. V súlade požiadaviek nového hnutia na zrozumiteľnosť desianu vzdáva Mucha vďačnosť umeleckej všestrannosti. Bol nielen maliarom a grafikom, ale zaujímal sa aj o sochárstvo, tvorbe šperkov, návrhov interiérov a o užité umenie. Mimoriadny talent však prejavoval predovšetkým v oblasti dekoratívnej grafiky. Tam je treba hľadať základy jeho slávy, čo platí dodnes.
 
Na týchto základoch vybudoval Mucha štýl, v ktorom úspešne zlúčil prvky rôznych epoch so súčasným secesným dekoratívnym umením. Ďalším zdrojom mu bola storočná tradícia cirkevného umenia: Mucha vyrastal v rímskokatolíckom prostredí a od detstva ho fascinovali chrámové ozdoby a cirkevné rituály a obrady. Tieto vnemy sa odrážajú v posvätnej aure, ktoré sa v najrôznejších podobách objavujú na jeho plagátoch. Nie sú to len postoje a kostými jednotlivých postáv, ktoré pripomínajú zobrazenie svätých v stredovekovom, barokovom a neogotickom umení; tiež ornamentálne detaily, ako vrátiaci sa motív svätožiary podobnému kruhu za hlavou, mozaikové vzory a kríže pochádzajú nepochybne z cirkevného umenia. Najviac Mucha, ako ostatní umelci tej doby, nedokázal ignorovať vplyvy umenia Ďalekého východu, znovuobjaveného práve na konci 19. storočia. Predovšetkým japonské drevorezy s ich dôrazom na línie, zároveň so štylistickým pretvarovaním prírodných foriem, to všetko bolo inšpiráciou pre vyznávačov secesie. Najúrodnejšiu pôdu pre Muchou štýl však znamenalo hnutie symbolistov.

V roku 1931 navrhuje tiež rovnako ako pred niekoľkými rokmi bankovky a známky Československej republiky. Ako 76-ročný vydáva svoje spomienky: Tři výpovědi o mém životě a práci. 14.júla 1939 umiera v Prahe na zápal pľúc, jeho posledným dielom je Slovanská prísaha svornosti.