J.G.Tajovský - životopis

J.G.Tajovský - životopis

Jozef Gregor Tajovský /1875 – 1940/

Slovenská literatúra má v Jozefovi Gregorovi -Tajovskom významného predstaviteľa literárneho realizmu, tvorcu realistickej drámy, spisovateľa spojeného hlbokými citovými záväzkami so životom, kultúrou nášho ľudu v časoch, keď znášal ťažký sociálny a nacionálny útlak.

Narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove, malej dedinke ležiacej neďaleko Banskej Bystrice. Bolo to staré, väčšinou banícke a hutnícke osadenstvo. Mladý Tajovský si pamätal na banícku slávu Tajova z vlastných a od svojho starého otca z matkinej strany, ktorý bol baníkom. V baníckych časoch mal Tajov akoby malomestský ráz. Správca baní, huty, učiteľ, notár, farár, poštár, richtár – to bola „horná“ vrstva Tajova. K tejto skupine sa rátal aj Tajovského otec, Alojz Gregor ( 1849 – 1922 ), vyučený obuvník, ktorého to, však, ťahalo k úradníckemu povolaniu. Keď bol richtárom držal viac s „panskou“ stranou, a v národných otázkach bol vlažný, čo sa už vtedy Tajovskému nepáčilo, ktorý sa už ako študent zapojil do zápasu o svoju vlasť. Matka Anna Gregorová (rod. Grešková ) bola presný opak otca a má na ňu vďačné a synovskou láskou naplnené spomienky, o čom svedčí próza Moja matka.

Tajovský bol najstarším z desiatich detí, a tak ho rodičia dali k starému otcovi, lebo v rodičovskom dome začínalo byť veľmi tesno. V dome starého otca prežil Tajovský šťastné detstvo. Starý otec si ho svojou pracovitosťou, veselou mysľou a občasným huncútstvom celkom získal a má na neho krásne spomienky, ktoré mu poslúžili ako námet pre jeho poviedky, ktoré zaraďujeme do starootcovského cyklu. Okrem námetov na diela si Tajovský z domu starého otca, usilovného robotníka, ktorý sa celý život snažil pracovať koľko vládal, aby mohol uživiť rodinu a uspokojiť všetky jej potreby, aj hlboký zmysel pre pochopenie mravnej i sociálno-psychologickej podoby života prostého dedinského človeka.

Jozef Gregor nadovšetko miluje svoje rodisko Tajov. Po ňom si zvolil aj spisovateľský pseudonym a uviedol ho už v prvej publikovanej próze v roku 1893. Okrem tohto pseudonymu používal aj iné napríklad Podsokolovský, Jozef Spevák, Izäslav, Jano z Dohnian, F.K.
V rodisku vychodil ľudovú školu, v štúdiu pokračoval na meštianskej škole v Banskej Bystrici a neskôr na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. V roku 1893 ukončil svoje štúdium maturitnou skúškou a vrátil sa späť do Banskej Bystrice, do školy v ktorej sám pred pár rokmi študoval, ibaže teraz stál za katedrou. V škole učil maďarské deti po maďarsky a slovenské po slovensky, čo sa mu v období silnej maďarizácie nevyplatilo. Tajovský bol preložený z Banskej Bystrice do Hornej Lehoty, neskôr do Kolároviec, Dohnian, Lopeja, Pohorelej a Podlavíc, kde na konci roku odmietol príkaz skúšajúcej komisie, aby sa žiaci modlili Otčenáš i Zdravas po maďarsky, čím si, takpovediac, podpísal rozsudok, lebo vedel, že ho tento krok bude stáť miesto, nakoniec i napriek obavám o existenciu dobrovoľne odišiel zo školských služieb. Záchrana prišla nečakane, keď sa v Martine zúčastnil Augustových slávností a zoznámil sa s viacerými slovenskými vlastnecami, medzi ktorými boli aj tí, čo študovali v Čechách a práve tí ho získali a dal sa zapísať na „českoslovanskú obchodnú akdémiu“ do Prahy, ktorú absolvoval v rokoch 1898-1900.

Krátko po príchode do Prahy vstupuje za člena študentského spolku Detvan, navštevuje jeho schôdzky a podujatia a už v roku 1898 tam číta svoju hru Konačka.
Po maturite v roku 1900 Tajovský nastupuje do filiálky Tatra banky v Trnave, kde však nezostane dlho, lebo uz na jar roku 1901 prichádza do Martina, kde pracuje v centrále Tatra banky až do roku 1904, kedy z Martina odchádza do Naďlaku na Ukrajinu, ako učtovník Ľudovej banky. O 2 roky neskôr sa zasúbil s Annou Lilgovou, neskoršou spisovateľkou Hanou Gregorovou, s ktorou sa v roku 1907 aj zosobášil. Z nadlackej banky plánuje odísť a začať žiť iba z novinárskej činnosti, čo nakoniec neuskutočnil, lebo priatelia ho presvedčili že v slovenských pomeroch sa ako spisovateľ neuživí. Roku 1910 odchádza do Prešova, kde znova nastupuje do filiálky Tatra banky. V Prešove pobudol iba krátko. Odtiaľ nastupuje do funkcie tajomníka Slovenskej národnej strany, do Martina a márne sa pokúša o politický úspech vo voľbách do uhorského parlamentu.

Keď vypukla prvá svetová vojna, Tajovský prestal byť tajomníkom SNS a stáva sa redaktorom Národného hlásnika. Rediguje v duchu svojho „protimaďarského“ presvedčenia, za čo má ťažkosti s úradmi aj cenzúrou. Spočiatku pre telesnú nespôsobilosť nemusí narukovať. No v lete 1915 úrady zastavujú Národného hlásnika a Tajovského ako politicky podozrivého a s odňatím vojenskej hodnosti povolávajú do Trenčína, odkiaľ prechádza do Bratislavy a odtiaľ je v auguste poslaný na ruský front. Tajovský odmietol však bojovať proti ruských vojskám, nedovoľovalo mu to jeho „rusofilstvo“a národné presvedčenie. Už doma pripravoval prechod k ruskej armáde, čo sa mu 29.12. pri Dobropoli podarilo.

Spočiatku je v zajateckom tábore, neskôr sa dostáva do styku s čs. zahraničným odbojom a podáva prihlášku na čs. zahraničných légií. Roku 1917 ho menuje velenie podporučíkom a prideľuje ho ako aktívneho spisovateľa najpr do redakcie Československých listov a potom do redakcie Slovesnkých hlasov, kde spolupracuje s Jankom Jesenským. Roku 1918 sa stáva hlavným redaktorom Slov.hlasov, pracuje v orgánoch odboja, prispieva do časopisov a vydáva osvetový materiál pre príslušníkov čs.légií. Roku 1919 sa vracia cez Japonsko a Spojené štáty americké domov.

Roku 1920 si sám zostavil plán na vydanie svojho diela a začal vydávať vlastným nákladom Spisy Jozefa Gregora Tajovského.
Roku 1931 podpisuje rezolúciu pokrokových spisovateľov proti streľbe do poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch, omieta zásah úrodov do práce spolku Umelecká beseda. Roku 1938 stavia sa na obranu republiky, polemizuje s jej ľudáckymi odporcami a v marci 1939 spolu s Jankom Jesenským i ďalšími zástupcami legionárskeho odboja podpísal výzvu poslancom Slovenského snemu, aby zachovali jednotu spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Tajovského fyzické sily postupne chradli, žil v ústraní majúc najlepšieho priateľa v Jankovi Jesenskom. Nový režil po októbri 1938 ho poslal do penzie. Zomrel 20.mája 1940.