Jozef Gregor Tajovský

Jozef Gregor Tajovský

spisovateľ, prozaik, dramatik, vedúca osobnosť druhej vlny slovenského literárneho realizmu

* 18.10.1874 Tajov
† 20.05.1940 Bratislava

Narodil sa 18. 10. 1874 v Tajove a zomrel 20. 5. 1940 v Bratislave. Narodil sa v rodine remeselníka a hutníckeho dozorcu, vyrastal však u starého otca Štefana Grešku, hutníckeho robotníka a domkára. Študoval v Tajove, Banskej Bystrici, Kláštore pod Znievom.
Vyštudoval za učiteľa a následne učil v Hornej Lehote, Kolárovciach, Dohňanoch, Lopeji (Podbrezová), Pohorelej a Podlaviciach. Po skončení štúdií nastúpil v trnavskej Vidieckej ľudovej banke, avšak už roku 1901 prešiel do Martina za úradníka Tatra banky

Vzdelanie:

1886 – 89 meštianska škola, Banská Bystrica
1889 – 93 učiteľský ústav, Kláštor pod Znievom
1898 – 1900 obchodná akadémia, Praha

Životopis:

Pochádzal z rodiny remeselníka a hutníckeho dozorcu. Vyrastal však u starého otca Štefana Grešku, hutníckeho robotníka a domkára. Rodisko sa podpísalo pod jeho národnú uvedomelosť, čo mu pomohlo pri zblížení sa s banskobystrickými národovcami. Národné presvedčenie bolo neskôr dôvodom na časté striedanie učiteľských miest, keďže bolo prameňom nezhôd s vrchnosťou (cirkevnou i štátnou). Počas štúdií v Prahe sa stal členom spolku Detvan a zblížil sa s hlasistami a českými realistami. Prebúdzal národné povedomie dedinského a robotníckeho ľudu, sústredil sa najmä na odhaľovanie jeho zlého sociálneho postavenia, študoval jeho život (piesne, obyčaje, porekadlá, jazyk) a z neho čerpal hlavnú tematiku vo svojej prozaickej i dramatickej tvorbe.

V predmníchovskej republike zastával československú orientáciu, polemizoval s ľudákmi. Zostával buržoáznym demokratom, no dôsledná vernosť humanistickým ideálom z neho spravila účastníka niektorých akcií organizovaných komunistickými intelektuálmi. Ako prozaik patrí k vedúcim predstaviteľom druhej vlny slovenského literárneho realizmu. Jeho próza je pestrá žánrovo i tematicky. Svojou tvorbou akcentoval jej sociálnu podobu. Popritom ako dramatik je zakladateľom slovenskej realistickej drámy. Jeho tvorba bola argumentom v generačnom boji hlasistov najmä proti názorom a tvorbe Vajanského. V dielach zachytával aj folklór, predstavoval obraz súčasnej dediny a jej majetkové vzťahy.

Kriticky vystupoval proti separatistickému nacionalizmu, podporoval sociálny boj slovenských robotníkov. Podľa neho je pomenované divadlo vo Zvolene (činohra) a Banskej Bystrici (opera)

Pôsobenie:

1893 – 94 učiteľ, Banská Bystrica, Horná Lehota, Kolárovice
1895 – 98 učiteľ, Dohňany, Lopej, Pohorelá, Podlavice
1900  bankový úradník, Tatra banka, Trnava
1901 – 04 pôsobil v Martine, tiež spoluredaktor Bielkových Ľudových novín
1904 – 1910 účtovník Ľudovej banky, Nadlak (Rumunsko)
1910 – 1912 vedúci tatra banky, Prešov
1912 tajomník Slovenskej národnej strany
1914 redaktor Národného hlásnika, Martin
1915 povolaný do vojenskej služby, ako politicky podozrivý odvedený na ruský front
1915 útek do ruského zajatia pri Dobrom poli
1916 prihlásil sa k formujúcemu sa čs. odboju v Kyjeva
1917 – 18 redaktor Slovenských hlasov, Kyjev
1919 príchod do vlasti
1920 – 25 vedúci umiestňovacej kancelárie česko-slovenských legionárov, Bratislava
9. 7. 1925 penzionovaný
Tvorba:

Próza

1893 Na mylných cestách
1896 Čarodejné drevce
1896 Starého otca rozpomienky
1896 – 1900 Rozprávky pre ľud
1897 Omrvinky
1897 Rozpomienka
1897 Z dediny
1898 Jastraby
1900 Rozprávky
1901 Úžerník a iné články
1902 Mládenci
1902 – 03 Besednice
1903 Maco Mlieč
1903 Apoliena
1904 Nové časy
1904 Besednice
1907 Smutné nôty
1907 - 10 Spod kosy
1908 Volebné rozprávky
1910 - 12 Tŕpky
1910 Lacná kúpa a predsa draho padla!
1911 V službe
1912 Slovenské obrázky
1913 – 15 Zbohom
1919 Prvý máj
1920 Rozprávky o československých légiách v Rusku
1928 Obrázky staré a nové
1929 Rozprávky z Ruska
1929 Úhrabky

Dráma

1898 Jej budúci
1898 Sľuby
1901 Ženský zákon
1905 Nový život
1906 Matka
1909 Statky zmätky (aj hra)
1911 Hriech
1912 Tma
1923 Smrť Ďurka Langsfelda
1934 Blúznivci
1938 Hrdina

Poviedky

1908 Mamka Pôstková
1909 Horký chlieb
1909 Na chlieb
1909 Mišo
1910 Umrel Tomášik
1911 Jano Mráz
1911 Kosec Môcik

Publicistika

1914 Výklad programu Slovenskej národnej strany, uverejnili Národnie noviny
1917 – 1918 Vojna a mier
1918 Malý kultúrny zemepis Slovenska 1-2
1919 O samospráve Slovenska
1919 Malý kultúrny zemepis východného Slovenska

Výbery

1936 Výber z rozprávok
1951 Do konca
1953 Výber z diela
1953 Žliabky
1954 Apoliena
1954 Stratená skutočnosť a iné rozprávky
1959 Prvé hodinky a iné rozprávky
1960 Horký chlieb a iné poviedky
1965 Tajní boháči
1972 Pastierča
1973 Statky-zmätky a iné
- patrí k vrcholným zjavom 2. vlny slov. realizmu
- bol najstarší z desiatich detí
- študoval v Banskej Bystrici, v Kláštore pod Znievom a na OA v Prahe
- vyrastal u svojho starého otca Štefana Grešku (dobrák od kosti, pracovitý a veselý človek). Tajovský si od neho odnášal hlboký zmysel pre pochopenie životnej filozofie prostého dedinského človeka.

Niektoré jeho prvé črty mali národopisný charakter. Postupne však začína sám umelecky stvárňovať krátke výjavy a príbehy zo života slovenskej dediny a svoje prvé črty a poviedky zhrňuje do knižných zbierok: Omrvinky a Z dediny.

V týchto začiatočníckych prózach nejde ešte o zložitejšiu fabulu, či kompozíciu, ale väčšina z nich má dokumentárny charakter. Spravidla ide o monografický analytický typ poviedky, ktorý sa stáva základným žánrovým útvarom Tajovského tvorby i neskôr. Rozprávanie autora sa koncentruje okolo určitej postavy, či príbehu. Príbeh rozpráva často niektorá zo zúčastnených postáv, prípadne vystupuje v poviedke i sám autor ako rozprávač priamo zúčastnený v deji. Uvedený kompozično-štylistický postup priameho rozprávania umožňuje autorovi v plnej miere využiť spôsob ľudovej hovorovej reči, zvyšuje emocionálnu pôsobivosť i vernosť umeleckého zobrazenia skutočnosti.

Súbor poviedok z knihy Rozprávky svedčí o zrelom talente spisovateľa. Už v týchto poviedkach sa objavuje ostrá kritika súvekých sociálnych pomerov na dedine i obraz dôsledkov biedy a chudoby pre citový a mravný život ľudí.

Napr. v poviedke: Pastierča - zobrazil autor tragédiu "nerovnej" lásky medzi bohatým richtárovým synom Samkom a chudobnou sirotou po dedinskom pastierovi - Zuzkou. Spisovateľ v nej v umeleckej skratke podáva "filozofiu života" dedinského človeka, jeho náhľady, jeho vnútorný svet.

Poviedky a črty z rokov 1902-1903 zhrnul Tajovský do knihy Besednice. V prózach tejto knihy si autor všíma život najbiednejších. Takým je aj sluha Maco Mlieč z rovnomennej poviedky. Maco prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. Slúžil u neho po celý život za jedlo, šaty, tabak a prísľub, že ho doopatruje do smrti. Maco rád opatroval kone. Aj keď neboli jeho, staral sa o ne ako o vlastné. Keď mu jedny kone ostareli, kúpil mu gazda nové. Raz podvečer viezol gazdu do mesta. Mladé nevycvičené kone sa mu splašili. Maco spadol a zlámal si nohu. Gazda ho dal i do špitála liečiť, lebo škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma malo zle vyhojiť. Vyliečil sa, ale noha ostala krivá. Nebol už súci ku koňom a potom i roky prichodili, prišlo mu robiť na voloch. O pár rokov však nevládal už ani volom jarma na šiju uložiť, tak opadol. Gazda premyslel teda tak, že ho dá ku kravám. V jeseni počal Maco polihovať na poli i doma. Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo.

Tak bolo do Vianoc. Po Vianociach prišla tuhá zima. V teľatinci bývalo mu zima, tak sa na noc pozakrýval handrami. I do jedla ho už museli súriť. Maco cítil, že sa blíži jeho koniec. Večer šiel ešte za gazdom, lebo ho svedomie trápilo. Gazda mu oznámil, že on mu je dlžný ešte trinásť grajciarov. Maco sa uspokojil, rozlúčil sa s gazdom i gazdinou a odišiel. Ráno ho našli mŕtveho. „Gazda vystrojil mu krásny pohreb, s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať."

- poviedka je z dedinského prostredia, ale dôraz dáva aj na sociálne pomery alkoholizmus, zastaranosť, poverčivosť, konzervatívnosť. Autor v príbehu sám vystupuje, ale nerobí závery.

Tajovský v poviedke jasne odhalil dva protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu. Ešte žijú obidva svety vedľa seba bez otvoreného konfliktu, preto aj vzťah medzi Macom a richtárom má viac charakter paradoxu než zrážky, no sociálne pomery na prelome storočí, ako ich zobrazil Tajovský, signalizujú jej blížiacu sa nevyhnutnosť.

Spod kosy, Tŕpky, Zbohom

- autor rozširuje tematickú oblasť svojich próz o celý rad ďalších sociálnych javov, ako napr. vysťahovalectvo, premenu poľnohospodárskeho robotníctva na továrenské, narastanie národného i triedneho povedomia a pod.
poviedky Mišo, Horký chlieb, Na chlieb, Mamka Pôstková.

V poviedke Mišo autor zaznamenáva dôsledky krízy v živote predprevratovej spoločnosti, keď mnoho chudobných ľudí zápasilo o holú životnú existenciu. Podobný je aj osud poľnohospodárskeho robotníka Miša, ktorý sa po prepustení zo služby uchytí načas v práci u mäsiara, neskôr prejde do fabriky, robí prácu sezónneho robotníka a nakoniec končí ako žobrák na ulici. V slovenskej predprevratovej literatúre niet otrasnejšieho obrazu sociálnej i mravnej biedy zavinenej buržoáznym systémom, než je v uvedenej Tajovského próze.

V poviedkach Horký chlieb a Mamka Pôstková sa do centra rozprávania dostáva utrpenie žien. Obe boli ostrou kritikou falošnej ľudomilosti a humánnosti buržoáznej spoločnosti.

robotnícka rodina, detstvo prežil u starých rodičov
- bankový úradník
- legionár v Rusku
- jednoduchý jazyk
- patrí k vrcholným autorom druhej vlny sloven. realizmu

Jeho tvorba sa rozvíjala súbežne s tvorbou Ferka Urbánka (Škriatok, Rozmajrín, Pani richtárka) a Jozefa Hollého (Kubo, Geľo Sebechlebský).

- štvordejstvová veselohra: Ženský zákon

- ukazuje, že na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy. V hre sa uplatňuje autorovo humorné videnie dedinského sveta. Humor preniká všetky zložky diela, od základného postoja spisovateľa k životu cez komickú stavbu situácií, charakteru, dialógov i gesta postáv. No za týmto humorným životným postojom je v hre vážna otázka o hodnote človeka v skapitalizovanej spoločnosti, ktorá vytvára vyostrené dramatické napätie.
- konflikt hry je motivovaný sociálne, ale závažnú mieru na jeho rozvedení majú rodinné záujmy a rozdielne charakterové vlastnosti postáv. Na deji sú zainteresované všetky postavy hry.
- Miško Malecký sa zaľúbi do polosiroty Aničky Javorovej. Ich životnému šťastiu prekáža hašterivosť a tvrdohlavosť oboch materí a klebetníc a Dora. Miško dá pred odchodom na vojenčinu Aničke sľub, že po vojne si ju zoberie za ženu. Keď sa však začne hovoriť o tom, kde budú mladí žiť, nastane zvada - každá matka ich chce mať u seba. Kým je M. na vojne, obe matky sa hnevajú, aj vďaka klebetám Dory. Mišova mať sa dozvedá, že richtárovci by chceli jej syna za zaťa, to sa jej páči a Dora ju v tom podporuje. Miškov otec podporuje mladých, utešuje aničku. Nakoniec zvíťazí láska oboch. Všetci sú šťastní, najviac Miškov otec, ktorý si stále prial, aby zdravý rozum zvíťazil nad mocou klebiet a ženského hnevu.

dráma: Nový život

- rozvíja v nej tragický príbeh richtárovej rodiny Jahodovcov. Tajovský v hre ostro odsúdil túžbu dedinského človeka po popanštení i ľudské sebectvo a chamtivosť. V porovnaní s predchádzajúcou hrou sa táto hra rozvíja v pochmúrno-tragickom tóne. I postavy prechádzajú silným vnútorným zápasom, prežívajú bolestné rozpory a ťažko si vykupujú "mravné obrodenie", vnútorný pokoj i stratené šťastie.

štvordielna hra: Statky - zmätky

- Tajovský tu ukázal ako majetok opantal celé myslenie i konanie starého skupáňa Palčíka a jeho ženy Mary. Honba za majetkom spôsobila rozvrat v rodinách a zmätok v dušiach. Tajovského hra Statky-zmätky má výrazný kriticko-realistický charakter a predstavuje jedno z vrcholných diel v slovenskej predprevratovej literatúre.

Dej:

Palčík s Marou navrhnú Žofke a Ľavkovi (rodičom Ďurka), či by nepristali na Zuzku Kamenskú. Ľavkovci súhlasia, aj kvôli majetku, ktorí majú mladým Palčíkovci prenechať. Keď príde Ďurko, pristane aj on. Zuzka po váhaní pristane tiež. Ďurko má ale rád Betu, za ktorou chodí aj po svadbe. Zuzka mu to vyčíta, a nakoniec odchádza od neho domov. Ďurko sa ožení po druhý krát - s Betou, ktorá príde bývať k Palčíkovcom namiesto Zuzky. Palčík na nich nechce nič prepísať, lebo že sa zle starajú o majetok. Túžba po majetku rozloží aj vzťah Ďurka a Bety, takže aj tá ho opúšťa. Ďurko sa snaží vrátiť k Zuzke, a svojmu synovi, no tá poznajúc jeho nestály charakter ho odmietne.
jednoaktovka: V službe

- základný konflikt hry vyrastá z vystupňovaného triedneho rozporu medzi bohatým gazdom Štefanom a jeho sluhom Janom.
- hra predstavuje ideový vrchol v Tajovského tvorbe. Autor v nej zobrazil spoločenské podmienky, v ktorých dozrievalo triedne vedomie sproletarizovaných más o nevyhnutnosti organizovaného boja proti utláčateľom.

Jano: „Ale počkaj, my sa tiež pozbierame. A keď sa vy, gazdovia, zbíjate do hŕbky, budeme sa aj my, robotníci.“
- Janov odpor je skôr živelný, nepozná iné východisko, ako utlmiť svoj hnev, ako v alkohole, poddá sa gazdovi

Poprevratové dramatické práce:

hra Smrť Ďurka Langsfelda - tu zobrazuje udalosti a osudy hrdinov z revolučných rokov 1848-49 - oslavuje hrdinských bojovníkov
hra Blúznivci - stvárňuje tu tragický osud notára Messerschmidta, otvorene kritizujúceho prázdne vlastenčenie a plané národovectvo.

Základný konflikt jeho prozaických i dramatických prác vyrastá z neprekonateľného rozporu medzi túžbou prostých ľudí po šťastnejšom živote a krutým vykorisťovateľským buržoáznym systémom. Rozvíja realizmus Kukučína a obohacuje ho o nové sociálne skutočnosti, zaujíma kritické a protestné stanovisko voči zobrazovaným javom.