Ondrej II.

Patril do dynastie Arpádovcov. Na uhorský trón nastúpil po roztržkách medzi synmi Bella III. Imrichom a Ondrejom. Bolo to v rokoch (1205-1218). Ondrej viedol expanzívnu zahraničnú politiku, len do Haliče podnikol 17 výprav. Tieto výpravy značne vyčerpali kráľovskú pokladnicu, podobne ako aj účasť kráľa na piatej križiackej výprave. Aby získal stúpencov a oddaných bojovníkov, Ondrej II. Štedro rozdával kráľovské majetky za vojenské zásluhy. Okrem toho prenajímal kráľovské príjmy Židom a izmaelitom (moslimským obchodníkom), ktorí sa v Uhorsku v tom čase pohybovali a ovládali dôležité hospodárske odvetvia (mincovníctvo a soľný monopol). To vyvolávalo odpor šľachty a cirkvi. Všeobecná nespokojnosť šľachty s politikou kráľa vyvrcholila v roku 1222, čo donútilo Ondreja II. Vydať Zlatú bulu v prospech nižšej šľachty (zemanov). Šľachta nemusela bojovať za hranicami, iba pri obrane krajiny. Ak kráľ podnikol zahraničnú výpravu, ktorá trvala viac ako tri mesiace, musel platiť šľachticom žold. Nesmel darovať celé komitáty ani udeľovať majetky cudzincom. Izmaelitov a Židov nesmel ustanoviť do funkcií mincových a soľných komôr, nemohli byť vyberačmi daní, ani byť povýšení do šľachtického stavu. Ak by kráľ nedodržiaval ustanovenia Zlatej buly, šľachta mala právo odporu (ius resistendi). V tom istom roku kráľ vydal výsady v prospech cirkvi, ktoré oslobodili duchovenstvo od platenia daní a vyňali ho z kompetencie svetských súdov. Ani vydanie Zlatej buly neodstránilo rozpory medzi kráľom a šľachtou.