Osobnosti II. svetovej vojny

Úvod

V celej histórii ľudstva sa nachádza veľké množstvo osobností, ktoré sa do nej zapísali svojim životom, zmýšľaním a činmi. V našej práci sme sa rozhodli venovať hlavne osobnostiam, ktoré svojimi rozhodnutiami v značnej miere ovplyvnili priebeh a výsledok druhej svetovej vojny - najkrvavejšieho konfliktu v našich dejinách. Hlavným cieľom tejto práce je systematicky opísať činnosť dvoch známych nemeckých generálov druhej svetovej vojny. Prvý z nich si vyslúžil doživotnú úctu za svoju taktiku, zatiaľ čo druhý získal zo strany Nemcov prívlastok zradcu. No oboch spája jedna základná vec, a to rýchly kariérny postup a vytrvalosť.
Skôr ako sme začali písať o samotných osobnostiach, rozhodli sme sa charakterizovať príčiny a dôsledky druhej svetovej vojny. Spoznať tieto príčiny bolo totiž veľmi dôležité, ak sme chceli pochopiť dôvody, ktoré doviedli svet k takej katastrofe, akou druhá svetová vojna zaručene je.

1. Príčiny druhej svetovej vojny

Druhá svetová vojna bola najväčším a najkrvavejším konfliktom v ľudských dejinách, ktorý v značnej miere ovplyvnil históriu 20. storočia. Táto vojna mala ďalekosiahle dôsledky, ktoré zasiahli do všetkých oblastí ľudskej spoločnosti.

V tomto svetovom konflikte bojovalo dovedna viac ako 110 miliónov vojakov. Boje prebiehali v Európe, Afrike, Ázii, Oceánii a Atlantiku. Vojny sa zúčastnilo 61 štátov.
Počiatky tohto vojenského konfliktu môžeme nájsť v údajne nespravodlivom miery z Versailles po prvej svetovej vojne. Hlavne Nemecko a Taliansko žiadali zmenu versaillského systému vo svoj prospech. Politické rozpory sa napokon vyostrili počas veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1933. Táto kríza mala najväčší dopad na priemyselnejšie najrozvinutejšie štáty ako napríklad USA, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Japonsko a Československo. Nastal veľmi prudký pokles hospodárskeho rastu, rozvrat svetového obchodu a finančnej spolupráce, prudký nárast nezamestnanosti a s ním spojený pokles životnej úrovne všetkých vrstiev obyvateľstva. V spoločnosti začali mať obrovský úspech radikálne politické hnutia, ktoré sľubovali východisko z krízy. Strach pred boľševickou revolúciou, ktorá sa udiala v Rusku donútil spoločnosť v mnohých štátoch prikloniť sa k autoritatívnym režimom. Napríklad v Nemecku umožnila hospodárska kríza nástup nacistov k moci. Rozpory medzi Francúzskom, Veľkou Britániou a USA na jednej a Nemeckom, Talianskom a Japonskom na strane druhej sa postupne začali prehlbovať.

Spoločnosť národov, ktorá vznikla po prvej svetovej vojne a mala pomáhať zachovať mier vo svete, sa ukázala ako slabá a neúčinná organizácia pri riešení konfliktov. Keď z nej v roku 1933 vystúpilo Nemecko, nemala žiadne prostriedky ani možnosti, ako mu zabrániť znovu zbrojiť a militarizovať celú krajinu.
Ďalším veľkým problémom, ako sa neskôr ukázalo, bola politika appeasementu (politika uzmierovania, upokojovania), ktorú viedla Veľká Británia a Francúzsko. Nanešťastie táto politika bola založená na predpoklade, že zúčastnené strany majú záujem dospieť k dohode. Keď počas Mníchovskej konferencie súhlasil Chamberlein a Daladier s inkorporáciou československých nemecky hovoriacich Sudet do nemeckej tretej ríše, Chamberlein vyhlásil že táto dohoda zaručuje „mier so cťou“. Na druhej strane Hitler očakával tvrdú konfrontáciu v tejto otázke od Británie a Francúzska, ale tieto krajiny prepásli jedinečnú príležitosť ako zabrzdiť rozbehnutú nemeckú vojenskú mašinériu. Neskoršie okupovanie zvyšného Československa Nemeckom, znamenalo koniec politiky appeasementu. Bolo totiž garantované, že ak Hitler napadne Poľsko, Británia a Francúzsko mu prídu na pomoc.

Druhú svetovú vojnu môžeme považovať aj za reprízu a odvetu prvej svetovej vojny, ale tri nové aspekty z nej spravili iný, nový druh vojny:
- Vojna nadobudla celosvetový charakter
- Obrovská mobilizácia ľudských síl
- Nové a účinnejšie technológie
2. Erwin Rommel

Jeden z najznámejších nemeckých generálov Erwin Rommel sa narodil 15. novembra 1891 v Heidenheine v Bádensku-Württembersku. Rommel sa pôvodne chcel stať inžinierom letectva, ale jeho otec požadoval, aby sa stal buď učiteľom ako on alebo dôstojníkom.
Po skončení gymnázia v roku 1910 nastúpil ako kadet k miestnemu pluku. Po troch mesiacoch bol vymenovaný za desiatnika a po polroku za čatára. V roku 1911 odišiel študovať na vojenskú akadémiu v Gdansku a rok po nástupe do armády dosiahol hodnosť poručíka.

Počas 1. svetovej vojny Rommel bojoval na západnom fronte, v Rumunsku a na talianskom fronte, za čo bol odmenený Železným krížom II. triedy. V roku 1916 ho prevelili k Württemberskému horskému práporu (súčasť Deutsches Alpen Korps). V októbri 1917 sa so svojim plukom zúčastnil útoku na dôležitý bod talianskej obrany (Monte Matajur), ktorý aj napriek presile Talianov dobyl, za čo získal vyznamenanie Pour le Mérite. Toto ocenenie bolo zvyčajne udeľované len skúseným generálom. V januári 1918 bol odvelený z frontu na Generálne veliteľstvo zvláštneho nasadenia a 11. októbra 1918 získal hodnosť kapitána.
Po skončení 1. svetovej vojny zostal pôsobiť v značne zredukovanej armáde Weinmarskej republiky a neustále postupoval v rebríčku hodností. V dvadsiatych rokoch prešiel mnohými pôsobiskami, ako napríklad veliteľ streleckej roty v Stuttgarte, učiteľ pechotnej taktiky v Drážďanoch a veliteľ pluku v Goslare, kde bol povýšený do hodnosti majora.

Rommel sa po prvýkrát stretol s Adolfom Hitlerom až 30. septembra 1934 v Goslare na dožinkových slávnostiach. V roku 1937 bola publikovaná jeho kniha Pechota útočí (Infanterie greift an) z ktorej bolo predaných vyše 400 tisíc výtlačkov. Táto kniha zapôsobila aj na samotného Hitlera natoľko, že bol niekedy poverovaný zvláštnymi úlohami napríklad pri vstupe nemeckých vojsk do Sudet, Rakúska či Prahy. Takisto pôsobil ako styčný dôstojník Hitlerjugend. 23. augusta 1939 bol poverený vedením Vodcovho hlavného stanu. „Tu nadviazal viaceré kontakty s vtedajšími vedúcimi osobnosťami nemeckého politického života, napríklad s Josephom Goebbelsom“ (web).
Erwin Rommel nikdy nevstúpil do NSDAP a nepatril k vyznávačom nacistickej ideológie. Bol však očarený Hitlerom, až kým si neuvedomil, že jeho politika môže zničiť celý nemecký národ. „Za svoju snahu o záchranu národa zaplatil najvyššiu daň, vlastným životom“ (Churchill, 1999).

2.1 Púštna líška

Po vypuknutí druhej svetovej vojny Rommela vymenovali za veliaceho dôstojníka Hitlerovho poľného veliteľstva na poľskom ťažení. Po obsadení Poľska mu bola zverená 7. tanková divízia XV. zboru. Tejto divízii, prezývanej aj „divízia duchov“ sa podarilo prejsť Belgickom za šesť dní. Ako prvému sa mu podarilo prelomiť obranu za riekou Meuse. Keď prekročil rieku Somm, zamieril na Rouen, pričom tlačil pred sebou britské a francúzske jednotky, ktoré boli rozmiestnené okolo St. Valery. So svojou divíziou ako prvý dorazil ku kanálu La Manche, kde obsadil prístav Cherbourg a zajal viac ako 30 000 vojakov.

Keď sa v roku 1941 Adolf Hitler rozhodol vyslať na pomoc obrnené a motorizované jednotky svojmu hlavnému spojencovi Mussolinimu pri invázii do Egypta, menoval Rommela za veliteľa Afrikakorpsu. V dobe, keď prišiel do Tripolisu, boli talianski vojaci hlboko zatlačení za líbyjské hranice, pričom časť armády bola zničená. Aj keď mal podliehať priamemu veleniu talianskeho generála Gariboldima, sám okamžite prevzal velenie na fronte.
Rommel uskutočnil svoj prvý útok 24. marca 1941, pri ktorom preukázal svoje nadanie veliť armáde v púšti. Začiatkom apríla 1941 sa mu podarilo vytlačiť britské jednotky z území Líbye (s výnimkou posádky, ktorá bránila prístav Tobruk). Úspešne zastavil britskú protiofenzívu Battleaxe pod velením generála Wavella v Halfajskom priesmyku a len kvôli nedostatku zásob bol nútený ustúpiť od obliehaného Tobruku.

V januári 1942 sa britskému generálovi Auchinleckovi podarilo prebojovať na západ, na čo Rommel okamžite zareagoval. 21. júna dobyl Tobruk (za čo ho Hitler vymenoval vo veku 50 rokov za najmladšieho poľného maršala v histórii Nemecka) a v júli sa nachádzal už len 113 km od Alexandrie. Winston Churchill túto situáciu označil za „vážnu a neočakávanú krízu.“
1. júla zaútočil Rommel so svojimi už vyčerpanými jednotkami na opevnenie v El Alameine. Táto bitka sa už od začiatku nevyvíjala v prospech Nemcov, a tak sa po dvoch dňoch rozhodol pre ústup do pôvodných pozícii.
Postupom času začali mať nemecké jednotky problém zo zásobovaním. Rommel sa aj napriek tomu pokúsil zariskovať a 30. augusta zaútočil na Alam el-Halfu. Tu ho očakával generál Montgomery so svojou armádou. 2. septembra boli Nemci nútení opäť ustúpiť.
Briti sa rozhodli uskutočniť obrovskú ofenzívu Lightfoot, ktorej podstatou bol moment prekvapenia: „Najdôležitejšie bolo, aby Rommel nedokázal predvídať začiatok ofenzívy, ani smer odkiaľ príde. Hoci sa nedalo celkom utajiť, že sa chystá nejaký útok, britské vojská zamaskovali hlavné body na severe, kde sa sústreďovali vojská i materiál, zatiaľ čo na juhu budovali mohutné napodobeniny zhromaždísk. Takto sa pokúšali navnadiť „lišiaka púšte“ na inú stopu“ (Macdonald, 1995).

23. októbra 1942 o 21:40 hod. sa začala najväčšia delostrelecká bitka od skončenia 1. svetovej vojny, bitka o El Alamein. V tom čase bol Rommel na zdravotnej dovolenke v Rakúsku. Jeho zástupca v Afrike generál Stumme zomrel na infarkt nasledujúce ráno, hneď po tom, čo sa dozvedel o britskom útoku. Hitler nariadil Rommelovi okamžitý návrat. 27. októbra podnikol Rommel veľký protiútok, ktorý Briti odrazili a nemecké vojská utrpeli obrovské straty. Nariadil ústup do Fuky vzdialenej 97 km.
Záverečná fáza bitky o El Alamein začala v noci 1. novembra. Rommel vedel, že dlho nevydrží, pretože mal nedostatok materiálu potrebného na takúto bitku. Preto sa rozhodol požiadať Hitlera o súhlas na všeobecný ústup, ktorý mu napokon dal. No i tak značný počet vojakov (hlavne Talianov) padol do zajatia.
Briti prenasledovali ustupujúcu armádu, ale 6. novembra silný dážď zmenil púšť na bahnisko a to zastavilo ich postup. Veľký problém spôsobovali aj mínové polia, ktoré Nemci nechávali pri ústupe.

7. novembra dorazil Rommel so zvyškami svojej armády k hraniciam Líbye. Na ďalší deň sa dozvedel o invázii spojencov do Maroka a Alžírska pod vedením generála Eisenhowera. Snažil sa za každú cenu ubrániť oporné body v Tunisku. V decembri prišli nové posily, ktorým velil generál Arnim. Medzi oboma veliteľmi začali spory o velenie, ktoré značne sťažovali ich situáciu.
Nemci zahájili 14. februára 1943 protiofenzívu, ale pre nedostatok materiálu bola 22. februára ukončená. Postavenie vojakov Osi sa neustále zhoršovalo. 9. marca bol Rommel na Hitlerov rozkaz definitívne odvolaný z bojov v severnej Afrike. Hlavným dôvodom tohto rozkazu bola snaha Hitlera zachovať maršalovu prestíž.
Prevelili ho do severného Talianska, kde viedol skupinu armád B. Väčšinu času však strávil riešením výčinov nemeckých vojakov, ktorí sa správali násilne k talianskemu civilnému obyvateľstvu. Proti takémuto správaniu podával námietky na najvyššie miesta, kvôli čomu sa nakoniec dostal do sporu so samotným Himmlerom.

Koncom roku 1943 dostal Rommel príkaz na preverenie bojaschopnosti Atlantického valu. Dôvodom inšpekcie bolo hroziace riziko vylodenia Spojencov, lenže nevedelo sa kedy a kde. Ihneď po inšpekcii začal s opravou valu, keďže na niektorých miestach bol zabezpečený len ostnatým drôtom a niekoľkými mínami. Dokonca na niektorých miestach nebol ani dobudovaný. „Keďže žiadna druhá obranná línia neexistovala, boli silne opevnené aj dediny v okolí“ (Churchill). Obrana pobrežia mala byť posilnená aj kanónmi z pevných palebných postavení. V mori bolo položených viac ako päť miliónov mín. Pokúšal sa vytvoriť tzv. „zónu smrti“, ale čas hral proti nemu.
Pri zabezpečení pobrežia obrnenými divíziami sa dostal do sporu so svojim priamym nadriadeným maršalom von Rundstedtem, vrchným veliteľom armád Západ. Rundstendem chcel poslať divízie do vnútrozemia ako poistku, ak by sa inváznym vojskám podarilo prelomiť ich obranu. Takisto tvrdil, že k vylodeniu dôjde v oblasti medzi riekou Sommou a Calais. Rommel chcel nechať tieto jednotky v blízkosti pláži, aby mohli na Spojencov ešte počas vyloďovania zaútočiť. Zastával podobný názor s Hitlerom, že k útoku pravdepodobne dôjde v Normandii.

Avšak Hitler túto situácii vyriešil dosť nerozumne, keď časť jednotiek ponechal v blízkosti Normandie a zvyšok stiahol do vnútrozemia, čím výrazne znížil ich údernú silu. V júni predpovedali nemecké meteorologické stanice nevhodné podmienky na vylodenie, a tak Rundstedtem nepočítal zo žiadnym útokom. Rommel dokonca odišiel na dovolenku k svojej rodine do Nemecka.
Ale aj tak 6. júna 1944 spojenci uskutočnili inváziu v Normandii. „Na nemeckom velení nastal obrovský chaos. Von Runstedt požadoval uvoľnenie rezerv, no Hitler ich odmietol uvoľniť s tým, že invázia je iba krycí manéver pre skutočné vylodenie v Calaiskej úžine“(web). Rommel bol okamžite odvolaný z Nemecka do Normandie, kde musel skonštatovať, že postup inváznych vojsk dlho nezadržia. Behom desiatich dní bojov nemecká strana stratila viac ako 600 000 tisíc vojakov, pretože Hitler požadoval bojovať do konca a za žiadnych okolností neustúpiť. 29. júna sa Rommel na porade v Berchtesgadene pokúsil Hitlerovi vysvetliť, že nie je možné klásť dlhodobý odpor. Za to bol vykázaný z miestnosti. Pravdepodobne vtedy si uvedomil, že Hitlerovo konanie privedie Nemecko k obrovskej katastrofe. Snažil sa zachrániť Nemecko, pričom chcel využiť aj svoj vplyv na uzavretie prímeria.
17. júla 1944 sa nachádzal neďaleko frontu, keď na jeho auto zaútočila spojenecká stíhačka. Rommel bol zranený a prevezený do Paríža. Keď sa zotavil, vrátil sa do Ulmu. V tej dobe gestapo vyšetrovalo sprisahanie proti Hitlerovi.
Je isté, že bol prinajmenšom aspoň oboznámený s pokusom o atentát. 14. októbra ho prišli navštíviť dvaja generáli, ktorí mu priniesli odkaz od Hitlera. Buď spácha samovraždu alebo bude súdený pre velezradu. Vybral si samovraždu, aby ochránil svoju rodinu pred vyšetrovaním. Nacisti prezentovali jeho smrť ako následok nehody a vystrojili mu štátny pohreb. Dokonca sám Churchill vzdal „púštnej líške“ poslednú poctu, aj keď to mnohým ľuďom pripadalo nevkusné.

3 Friedrich Paulus

Friedrich Paulus sa narodil 23. septembra 1890 v nemeckom meste Breitenau v rodine úradníka. Po tom, čo ho neprijali do námornej školy, začal študovať právo na univerzite v Marburgu. Štúdiá sa rozhodol opustiť kvôli vojenskej kariére. V roku 1910 ukončil dôstojnícky kurz a vstúpil do nemeckej armády ako poručík. Nastúpil k 111. pešiemu pluku. Počas 1. svetovej vojny bol 111. peší pluk súčasťou 7. armády, ktorej hlavnou úlohou bolo preniknúť cez Rýn do Vogéz a na hraniciach zastaviť pravé krídlo francúzskej armády. Paulus tu však nepôsobil ako frontový vojak, ale ako pobočník 3. práporu svojho pluku. Choroba ho však donútila odísť od svojho pluku. Neskôr bol povýšený na štábneho dôstojníka a prevelený k 2. horskému pluku, kde zotrval až do konca vojny. V roku 1917 prešiel na vrchné veliteľstvo pluku a plnil štábne úlohy. Na konci 1. svetovej vojny už mal hodnosť kapitána a bol vyznamenaný Železným krížom 1. a 2. triedy.
Po skončení vojny zostal pôsobiť v nemeckej armáde. Slúžil v 13. pechotnom pluku v Štuttgate. Od roku 1932 velil motorizovanému práporu. V roku 1935 pracoval v štábe veliteľstva tankových vojsk.
Paulus nemal nikdy rovnaké politické názory ako nacisti a dokonca nemal nič spoločné s NSDAP.

3.1 V kotle

Ihneď po vyhlásení 2. svetovej vojny bol Paulus vymenovaný za štábneho náčelníka 4. skupiny armád, ktorej vojská ako prvé vtrhli na územie Poľska. 1. augusta 1940 sa stal náčelníkom štábu 6. armády, ktorá si počas operácie Blitzkrieg (názov útoku na Francúzsko) spravila výborné meno nielen v nemeckej armáde. Paulusovou úlohou bolo vypracovať vojnové plány a administratívna práca, keďže bol expertom na vojenské hry. Za úlohu dostal napríklad vypracovať plán Barbarossa (plán útoku na ZSSR).
18. januára 1942 vymenoval Hitler Paulusa na žiadosť maršala von Reichenaua za veliteľa 6. armády. Tak sa zrazu zo štábneho dôstojníka bez akýchkoľvek veliacich skúseností stal veliaci dôstojník, zodpovedný za viac ako štvrť milióna vojakov. V čase, keď sa dostal na nový post, vládla v Rusku krutá zima, s ktorou velenie armády vôbec nepočítalo. Táto zima mala obrovský vplyv na celkový priebeh bojov. Nemecké zbrane zamŕzali, problémy zo zásobovaním a odpor sovietskej armády značne spomalili nemecký postup.

Hlavným a konečným cieľom 6. armády sa stal Stalingrad. Mesto nebolo žiadnym dôležitým cieľom ofenzívy (išlo skôr o symbolickú a propagandistickú úlohu, pretože mesto nieslo meno po Stalinovi). Dokonca sa o Stalingrade hovorilo len okrajovo. Mesto sa malo ,,dostať pod kontrolu zbraní“. To znamená, že malo byť vyradené ako dôležité zbrojné centrum. To bola úloha pre letecké jednotky Luftwaffe a delostrelectvo, nie dôvod k vyslaniu celej jednej armády. Posledný dôvod, prečo mal byť Stalingrad obídený bol nedostatok ropy. Nemecké vojská potrebovali neskutočne rýchlo prejsť ku kaukazským ropným poliam.
23. augusta 1942 sa Paulus so svojimi jednotkami dostal na pravý breh Volgy, severne od Stalingradu. Armáda pomerne rýchlo postupovala k predmestiam. Napriek silnému odporu sovietskych vojsk, Nemcom sa podarilo obsadiť územie medzi Donom a Volgou. Tu si zriadili letecké a zásobovacie základne dôležité pre ich ďalší postup.
Mesto bolo vystavené častým leteckým náletom a ostreľovaniu, ale sovietske vojská pod velením Čujkova sa i naďalej bránili. Napriek všetkému bol Stalin rozhodnutý ponechať civilné obyvateľstvo v meste, aby pozdvihlo morálku vojakov. Hitler však vydal rozkaz zmocniť sa mesta za akúkoľvek cenu.

Paulus začal hlavnú ofenzívu 13. septembra. Jej cieľom bolo rozdeliť mesto na dve časti. Nemecká armáda za pomoci letectva rozpútala boje v uliciach mesta, ktoré sa onedlho zmenilo na ruiny. „Bojovalo sa doslova o každý kus zeme, domu, pivnice a dokonca kanála. V týchto bojoch mala dominantné postavenie pechota, pretože množstvo ruín bránilo tankom efektívne zaútočiť“ (Macdonald, 1995). Nemecké velenie stratilo každý týždeň viac ak 20 000 vojakov. No napriek tomu obsadili takmer celé mesto, okrem približne jednej desatiny, kde sovietske vrchné velenie zhromažďovalo posily pre protiofenzívu, ktorej cieľom bolo obkľúčiť všetky nemecké jednotky v Stalingrade.
19. novembra sa Sovietom podarilo mohutným útokom poraziť rumunskú 3. armádu, ktorá zabezpečovala ľavé krídlo nemeckej 6. armády. Necelých dvadsaťštyri hodín potom boli porazené zmiešané nemecké a rumunské vojská, ktoré zabezpečovali druhé krídlo Paulusovej armády.
Aj vďaka Paulusovej nerozhodnosti sa tieto dve sovietske zoskupenia spojili a podarilo sa im 23. novembra Nemcov obkľúčiť. Hlavné armádne veliteľstvo žiadalo Hitlera, aby povolil 6. armáde výpad na západ, kým sa sovietske obkľúčenie úplne neuzavrie. Ten to však na radu veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa bez dlhého rozmýšľania zamietol.

12. decembra vyslali maršala Mansteina na pomoc obkľúčeným jednotkám. Jeho úlohou bolo preniknúť do obliehaného mesta a stabilizovať frontovú líniu. O osem dní neskôr sa nachádzal už len necelých 48 kilometrov od Stalingradu, no uvedomoval si, že sa mu nepodarí dlho udržať tieto predsunuté pozície. Preto na vlastnú zodpovednosť prikázal Paulusovi, aby sa prebil z obkľúčenia a spojil sa s ním. Tu sa prejavila nerozhodnosť a neskúsenosť vrchného veliteľa 6. armády, pretože sa rozhodol neopustiť pozície bez priameho Hitlerovho príkazu. Nakoniec bol Manstein nútený ustúpiť.
Hoci boli rady Paulusovej armády značne preriedené, rozhodol sa pokračovať v beznádejnom boji. Koncom decembra, keď videl beznádejnosť situácie, rozhodol sa vyslať k Hitlerovi osobitného posla. Hitler Paulusovi odkázal nech vydrží.

Rusi chceli bitku o Stalingrad definitívne ukončiť už 8. januára 1943, a tak poslali Paulusovi po generálporučíkovi Rokossovskom ultimátum na bezpodmienečnú kapituláciu. Hitler sa s ním spojil rádiom, aby mu zakázal kapitulovať. O dva dni neskôr začali sovietske jednotky rozsiahly útok na nemecké pozície. 25. januára 1943 dobyli Sovieti posledné nemecké letisko, čím bolo prerušené zásobovanie zvyšku armády. Posledná depeša z najvyššieho velenia 31. januára 1943 obsahovala príkaz na povýšenie generála Paulusa na poľného maršala. Hitler si myslel, že spácha samovraždu, keďže ešte žiaden nemecký vojak s takouto vysokou hodnosťou nepadol do zajatia. Paulus to okomentoval slovami: „To má byť asi výzva na samovraždu, ale túto láskavosť im neurobím.“ Ešte v ten istý deň sa vzdal sovietskemu generálovi Michailovi Šumilovi, pričom samovraždu nespáchal. Severná skupina sa ešte udržala do rána 2. februára.
Hitlera kapitulácia veľmi nahnevala a ešte viac ho prekvapilo, že Paulus sa radšej nezastrelil. „Paulus je posledný poľný maršal, ktorého som menoval v tejto vojne,“ vyhlásil pred vlastným štábom.

Paulus bol dlho držaný v zajatí v Moskve, kde vzhľadom na jeho funkciu nebolo s ním hrubo zaobchádzané, ale pod nátlakom ho nútili, aby sa zriekol Hitlera, čo po viac ako roku aj urobil. „Hitler sa Paulusovi pomstil tým, že držal vo väzbe jeho syna Ernsta a vyvíjal tlak na jeho ženu aby sa zriekla manželovho mena“ (web).
Po skončení vojny Paulus svedčil počas Norimberského tribunálu, za čo bol v Nemecku považovaný za zradcu a zbabelca. Zo sovietskeho zajatia sa do vlasti vrátil až v roku 1953. Zomrel 1. februára 1957 v Drážďanoch.

4. Dôsledky druhej svetovej vojny

Táto vojna zasiahla do životov miliónov ľudí a mnohých ovplyvňuje dokonca ešte aj dnes. Zlá hospodárska a sociálna situácia v krajinách po celom svete poznačila aj životy tých, ktorí vojnu nezažili na vlastnej koži.
Dôsledky druhej svetovej vojny boli oveľa rozsiahlejšie ako dôsledky prvej svetovej vojny. Viac ako 50 miliónov mŕtvych, obrovské materiálne škody, zmena mapy sveta, zánik koloniálnych ríš, atď. Tieto aspekty sa stali zdrojom veľkej inflácie a biedy vojnou postihnutých krajín.
Koniec druhej svetovej vojny vyústil v nukleárnu epochu. Politická a vojenská stratégia všetkých krajín sveta bola podstatnou mierou ovplyvnená konfrontáciou medzi dvoma hlavnými nukleárnymi veľmocami – Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom.
Bohužiaľ, tieto mocnosti rozdeľovala hlboká priepasť politických systémov – kapitalizmus a komunizmus. Najdôležitejším strategickým faktorom ovplyvňujúcim každú zo superveľmocí bol práve fakt existencie tej druhej. Spory, ktoré boli výsledkom ich neustáleho konfrontovania nazývame „studená vojna“. Tento konflikt mal nesmierny vplyv na celý povojnový svet, dokonca rozdelil európsky kontinent na dve polovice na viac ako 40 rokov.
Zmeny nenastali len v Európe, ale aj v Afrike a Ázii, kde po druhej svetovej vojne začali silnieť snahy o národné sebauvedomenie. Vznikla i nová generácia národných vodcov, napríklad ako Jomo Kenayatta, zakladateľ Kenského afrického zväzu.
„Z popele a hrůz druhé světové války vyrůstal nový věk“ (Shaw, 2007).

Záver

Cieľom tejto práce bolo systematicky opísať pôsobenie dvoch nemeckých maršalov – Friedricha Paulusa a Erwina Rommela počas druhej svetovej vojny. Obidvaja výrazne zasiahli do histórie svojím majstrovstvom viesť boje aj ľudským pôsobením. Charakteristické znaky – vytrvalosť, vernosť, oddanosť – mali ich obaja a predsa každý z nich v istej etape života nabral iné smerovanie.
Druhá svetová vojna je veľkým medzníkom v histórii ľudstva. Sledujúc pôsobenie Rommela a Paulusa sme nadobudli pomerne reálny obraz jej priebehu. Vojenská kariéra obidvoch maršalov nám sprostredkovala geografické rozloženie bojov aj problémy, ktoré sa podpísali na ich výsledku. Obidvaja patrili k Hitlerovým obľúbencom, čo mu však nebránilo žiadať od nich najvyššiu obeť. A tu sa najvýraznejšie od seba odlíšili. Kým Rommel žiadosť slepo poslúchol (aj v snahe chrániť rodinu), Paulus sa postavil na odpor. V konečnom dôsledku obidvaja pochopili, že Hitler nie je génius a záchranca sveta, ale nositeľ skazy. Hitler a jeho ideológia je hrozným mementom, ktoré si treba neustále pripomínať, aby sa história už nikdy neopakovala.