Úvod

V celej histórii ľudstva sa nachádza veľké množstvo osobností, ktoré sa do nej zapísali svojim životom, zmýšľaním a činmi. V našej práci sme sa rozhodli venovať hlavne osobnostiam, ktoré svojimi rozhodnutiami v značnej miere ovplyvnili priebeh a výsledok druhej svetovej vojny - najkrvavejšieho konfliktu v našich dejinách. Hlavným cieľom tejto práce je systematicky opísať činnosť dvoch známych nemeckých generálov druhej svetovej vojny. Prvý z nich si vyslúžil doživotnú úctu za svoju taktiku, zatiaľ čo druhý získal zo strany Nemcov prívlastok zradcu. No oboch spája jedna základná vec, a to rýchly kariérny postup a vytrvalosť.
Skôr ako sme začali písať o samotných osobnostiach, rozhodli sme sa charakterizovať príčiny a dôsledky druhej svetovej vojny. Spoznať tieto príčiny bolo totiž veľmi dôležité, ak sme chceli pochopiť dôvody, ktoré doviedli svet k takej katastrofe, akou druhá svetová vojna zaručene je.

1. Príčiny druhej svetovej vojny

Druhá svetová vojna bola najväčším a najkrvavejším konfliktom v ľudských dejinách, ktorý v značnej miere ovplyvnil históriu 20. storočia. Táto vojna mala ďalekosiahle dôsledky, ktoré zasiahli do všetkých oblastí ľudskej spoločnosti.

V tomto svetovom konflikte bojovalo dovedna viac ako 110 miliónov vojakov. Boje prebiehali v Európe, Afrike, Ázii, Oceánii a Atlantiku. Vojny sa zúčastnilo 61 štátov.
Počiatky tohto vojenského konfliktu môžeme nájsť v údajne nespravodlivom miery z Versailles po prvej svetovej vojne. Hlavne Nemecko a Taliansko žiadali zmenu versaillského systému vo svoj prospech. Politické rozpory sa napokon vyostrili počas veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1933. Táto kríza mala najväčší dopad na priemyselnejšie najrozvinutejšie štáty ako napríklad USA, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Japonsko a Československo. Nastal veľmi prudký pokles hospodárskeho rastu, rozvrat svetového obchodu a finančnej spolupráce, prudký nárast nezamestnanosti a s ním spojený pokles životnej úrovne všetkých vrstiev obyvateľstva. V spoločnosti začali mať obrovský úspech radikálne politické hnutia, ktoré sľubovali východisko z krízy. Strach pred boľševickou revolúciou, ktorá sa udiala v Rusku donútil spoločnosť v mnohých štátoch prikloniť sa k autoritatívnym režimom. Napríklad v Nemecku umožnila hospodárska kríza nástup nacistov k moci. Rozpory medzi Francúzskom, Veľkou Britániou a USA na jednej a Nemeckom, Talianskom a Japonskom na strane druhej sa postupne začali prehlbovať.

Spoločnosť národov, ktorá vznikla po prvej svetovej vojne a mala pomáhať zachovať mier vo svete, sa ukázala ako slabá a neúčinná organizácia pri riešení konfliktov. Keď z nej v roku 1933 vystúpilo Nemecko, nemala žiadne prostriedky ani možnosti, ako mu zabrániť znovu zbrojiť a militarizovať celú krajinu.
Ďalším veľkým problémom, ako sa neskôr ukázalo, bola politika appeasementu (politika uzmierovania, upokojovania), ktorú viedla Veľká Británia a Francúzsko. Nanešťastie táto politika bola založená na predpoklade, že zúčastnené strany majú záujem dospieť k dohode. Keď počas Mníchovskej konferencie súhlasil Chamberlein a Daladier s inkorporáciou československých nemecky hovoriacich Sudet do nemeckej tretej ríše, Chamberlein vyhlásil že táto dohoda zaručuje „mier so cťou“. Na druhej strane Hitler očakával tvrdú konfrontáciu v tejto otázke od Británie a Francúzska, ale tieto krajiny prepásli jedinečnú príležitosť ako zabrzdiť rozbehnutú nemeckú vojenskú mašinériu. Neskoršie okupovanie zvyšného Československa Nemeckom, znamenalo koniec politiky appeasementu. Bolo totiž garantované, že ak Hitler napadne Poľsko, Británia a Francúzsko mu prídu na pomoc.

Druhú svetovú vojnu môžeme považovať aj za reprízu a odvetu prvej svetovej vojny, ale tri nové aspekty z nej spravili iný, nový druh vojny:
- Vojna nadobudla celosvetový charakter
- Obrovská mobilizácia ľudských síl
- Nové a účinnejšie technológie