Alexander Dubček životopis

Narodil sa 27.11. 1921 v rodine robotníka v tom istom dome ako Ľ. Štúr. V roku 1925 sa jeho rodičia prihlásili za členov družstva Interhelpo a vysťahovali sa do Sovietskeho zväzu. Od roku 1933 žili v Gorkom. Roku 1938 sa vrátili na Slovensko, Dubček sa vyučil za strojného zámočníka a pracoval v Dubnici nad Váhom. Roku 1939 sa stal členom Komunistickej strany Slovenska a zapojil sa do protifašistického odboja. Počas bojov v SNP, v ktorých zahynul jeho brat, bol ťažko ranený. Do oslobodenia pôsobil v partizánskej jednotke v horách. Po roku 1945 pracoval ako robotník v Trenčíne. V roku 1949 zahájil profesionálnu politickú kariéru, pracoval v rôznych straníckych funkciách. Bol vedúcim tajomníkom okresného výboru KSS v Trenčíne, v rokoch 1953-55 vedúcim tajomníkom krajského výboru KSS v Banskej Bystrici, kandidátom a členom ústredného výboru (ÚV) KSS a Komunistickej srany Československa (KSČ), poslancom Národného zhromaždenia. Vzdelanie si doplnil štúdiom na Právnickej fakulte UK v Bratislave v rokoch 1952-55 a v rokoch 1955-58 na Vysokej škole spoločenských vied v Moskve. Od roku 1963 do januára 1968 bol prvým tajomníkom ústredného výboru KSS v Bratislave, kritizoval deformácie vo vedení štátu a komunistickej strany. Začiatkom januára 1968 bol zvolený za prvého tajomníka ústredného výboru KSČ. Spolu s ďalšími predstaviteľmi straníckeho vedenia a spoločenských organizácii začali s výraznými reformami v strane a spoločnosti s cieľom odstrániť deformácie stalinizmu a vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť pod heslom “socializmus s ľudskou tvárou“. Roku 1968 sa stal vedúcou osobnosťou obrodného procesu, ktorý sa obrazne nazýval “pražská jar“. Vtedy jeho politická kariéra zaznamenala najvyšší vzostup. Získal si obrovskú popularitu doma aj v zahraničí. Mnohí videli v Dubčekovej politike nádej, že socializmus sa môže reformovať, verili, že môže odstrániť nedôveru až nenávisť medzi Západom a Východom. Liberálne postoje Dubčeka a demokratizačné reformy v spoločnosti kritizovala konzervatívna časť komunistickej stany doma a ešte väčšmi predstavitelia komunistických krajín, najmä ZSSR. Za reformami videli ničenie základov socializmu. V noci z 20. na 21. augusta 1968 obsadili vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy Československo. Dubček s väčšinou predsedníctva ústredného výboru KSČ sa postavil proti sovietom.

Ihneď bol s niektorými ďalšími čelnými predstaviteľmi zaistený a odvezený do ZSSR, kde sa v nasledujúcich dňoch zúčastnili moskovských rokovaní so sovietskym komunistickým vedením a 26. 8. 1968 boli nútení podpísať tzv. moskovský protokol o normalizácii pomerov v ČSSR. Dňa 17. 4. 1969 bol nútený odstúpiť z funkcie prvého tajomníka ústredného výboru KSČ, vystriedal ho G. Husák. Od apríla do októbra 1969 bol predsedom Federálneho zhromaždenia. Potom bol do 26.6. 1970 československým veľvyslancom v Turecku. V ten deň bol vylúčený z KSČ. V rokoch 1970-85 pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch. S rodinou bol neustále sledovaný tajnou políciou. V roku 1974 zaslal kritický list o totalitnom policajnom režime v ČSSR Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade. Odsúdil v ňom potlačovanie ľudských a občianskych práv. List uverejnila zahraničná tlač. Proti Dubčekovi sa rozpútala celoštátna kampaň v masmédiách. V roku 1987 talianske noviny Unita uverejnili s Dubčekom rozhovor, potom jeho verejné aktivity zosilneli. Od 17. novembra sa zapojil do všetkých udalostí organizovaných na odstránenie totalitného režimu v Československu. Vystupoval na zhromaždeniach na námestí SNP v Bratislave, na Václavskom námestí a Letnej v Prahe. Od decembra 1989 do júna 1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia. V marci 1992 vstúpil do Sociálnodemokratiskej strany Slovenska a na zjazde 28. 3. 1992 bol zvolený za jej predsedu. Dňa 1. 9. 1992 mal autonehodu, ťažkým zraneniam o dva mesiace podľahol. Ako jedinému Slovákovi mu udelilo čestné doktoráty šesť významných univerzít- Bologna, Madrid, Washington, Brusel, Dublin, Bratislava.