Albrecht z Valdštejna životopis

Albrecht z Valdštejna


Podľa povesti tradovanej v rodinných kruhoch sa prvý známy predok pánov z Valdštajnu Zdeněk, preslávil tým, že so všetkými 24 synmi vypravil s Přemyslom Otakarom II: na vojnovú výpravu do Pruska. Od tej doby boli Valdštajnovci uctievanou šľachtickou rodinou, aj keď sa od doby Zdeňka z Valdštejna nikto z nich zvlášť nepreslávil a bohatstvom nikto z vtedy pomerne rozšíreného rodu neoplýval. V polovici 16. storočia väčším majetkom disponoval iba Ján, ktorý ku zdaneniu priznával majetok vo výške 28 018 českých kop: S najbohatšími českými veľmožmi ako bol rožmberský vladár Viliam (403113 kop), Jaroslav z Pernštejna (215804 kop) sa však žiadny Valdštejn nemohol porovnávať. Jiříkovi z Valdštejna sa síce podarilo rodinný majetok pomerne rozšíriť, avšak po jeho smrti a po rozdelení pozostalosti medzi šesť synov a štyri dcéry toho veľa neostalo.

Albrecht z Valdštejna, celým menom Albrecht Václav Eusebius sa narodil v roku 1583 ako jediný syn Viliama z Valdštejna a Markéty rodenej Smiřickej.

Prvého vzdelania sa mu dostalo od otcovho úradníka Jána Graffa. Albrecht skoro osirel ; v roku 1593 mu zomrela matka a o dva roky neskôr aj otec. Bol vychovávaný u otcovho švagra a svojho poručníka Jindřicha Slavatu z Chlmca. Bol to horlivý český brat a tak sa Albrechtovi dostalo spolu so Slavatovými deťmi výchovy od českobratského kňaza.

Na jeseň roku 1957 bol Vladštejn poslaný s preceptorom a sluhom do Luteránskej školy pre kňazov v Zlatej Hore v Sliezsku. Valdštejn po dvoch rokoch Goldberg opustil aby sa venoval štúdiu na norimberskej akadémii v Altforde. Z tohto pobytu sa zachovalo niekoľko správ o jeho výtržnostiach a neľudskom týraní sluhu. V roku 1600 musel akadémiu opustiť a nastúpil na študijnú cestu po Európe.

V roku 1604 zahájil svoju vojenskú kariéru v Rakúsko- Tureckej vojne s platom 100 zlatých mesačne. V roku 1606 bol síce českými stavmi menovaný najvyšším plukovníkom pešieho pluku, ktorý sa chystal na výpravu do Uhorska, ale mier s Bočkajom znamenal koniec ďalších operácií.

Vedený pravdepodobne snahou dostať sa do služieb arcikniežaťa Matyáša, prestúpil na katolicizmus. Dosiahol po čom túžil a Matyáš ho menoval svojím komorným a v jeho sprievode sa v roku 1608 vydal na výpravu proti Rudolfovi.

Ešte v roku 1608 sa Vladštejn zoznámil s Lukréciou Nekšovou z Landeku, vdovou po Archlebovi z Víckova. Lukrécia bola stará a nepohľadná, zato však veľmi bohatá. Sobáš sa konal v roku 1609.

O rok neskôr ho menovala za spoluvlastníka a po jej smrti v roku 1614 sa stal Albrecht jediným dedičom. Po svadbe s Lukréciou sa síce zoznámil s prameňmi nekšovskej prosperity, ale v podnikaní do šlapají svojich predchodcov predsa len nevstúpil. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa púšťal do odchodovavnia so Slovenskom, alebo že by sa staral o predaj výrobkov svojich poddaných.

Krátko po zemskom sneme v roku 1615 menovala moravská zemská vláda troch plukovníkov moravského stavovského vojska, ktorí mali v prípade potreby zohnať ďalších 3000 pešiakov a 1000 jazdcov. Jedným z týchto plukovníkov bol aj Albrecht z Vladštejna pričom mal byť plukovníkom pechoty. Pri menovaní Valdštejna za plukovníka nezohrali rolu jeho skúsenosti z bitky proti Uhorsku pred jedenástimi rokmi ale skôr jeho katolícka orientácia.

Keď v roku 1618 vypukla v Prahe revolúcia, začali obe strany verbovať vojsko. České stavy vyslali na Moravu poslov s oficiálnym dopisom žiadajúcim moravské stavy o podporu i konkrétnu pomoc v odboji proti cisárovi. Záujmy evanjelických stavov zastupoval Petr Sedlnický, katolíci mohli počítať s Jiříkem z Náchoda a hlavne s Valdštejnom .

30. apríla 1619 dal Valdštejn rozkaz k pochodu vojska na juh k Uhorskej hranici. Sám zostal v Olomouci, kde sa vtedy nachádzal a pluk mal po ceste dobehnúť. Nespokojných umlčal popravou vrchného strážmajstra, ktorého obvinil zo zrady. Valdštejn si ponechal 40 ozbrojených mušketierov, vnikol v neskorých večerných hodinách do príbytku zemského pokladníka a pod hrozbou smrti ho donútil, aby mu vydal kľúče od truhiel so stavovskými peniazmi.

4.novembra 1620 dorazil Valdštejn do Loun. Keď mesto odmietlo kapitulovať, bez váhania zapálil celé predmestie.
V polovici decembra opustil kvôli chorobe Loun a usadil sa v Prahe. Práve tu sa totiž malo rozhodovať o odmenách za pomoc cisárovi i o odškodnení za utrpené škody. Valdštejnovi sa podarilo získať bohaté panstvá Frýdland a Liberec. Stal sa tak impozantným feudálnym vlastníkom.(len zastavané statky z majetku Smiřických tvorilo 6 miest, 22 mestečiek a 478 obcí s celkovým počtom 8000 poddanských usadlostí. Počet podaných na panstve Frýdland a Liberec bol v roku 1634 odhadnutý na viac ako 2000)

18: januára 16211 vystavil cisár patentom v ktorom Valdštejna menoval za pražského plukovníka. Tento titul bol vytvorený prvý krát práve pre Albrechta a nikdy potom už nebol použitý. Ďalším krkom, ktorý cisár na Vladštejnovu žiadosť urobil, bola zmena panstiev Frýdland a Liberec na dedičné.

Ďalších pôct sa Valdštejn dočkal 15.sepembra 1622- cisár mu delil právo užívať rodové meno z Valdštejna a z Frýdlantu a súčasne s tým titul dvorného grófa. To znamenalo, že Vladštejn smel menovať verejných notárov, legitimovať nemanželské deti osôb z nižších stavov, povyšovať Ľudí z nižších spoločenských vrstiev na šľachtu a zriaďovať na frýdlandsku podľa vlastnej vôle nové trhy a hospodárske podniky.

Keď sa začiatkom roku 1622 začali rozpredávať skonfiškované statky, Valdštejn pri tom nemohol chýbať. Na prelome rokov 1622 a 1623 nakúpil statky v hodnote 2 mil. zlatých.

Stav rakúskej armády bol v tom čase pomerne kritický. Žold bol vyplácaný nepravidelne, Viedeň nebol a schopná zaujať zásadné stanovisko k reformácii armády, ktorá bola v tom čase potrebná. Zo západu hrozilo nebezpečenstvo od Kristiána Halberštatského a z východu od Betlena ktorý sa spojil s Turkmi a sám verboval armádu s počtom 30 000 mužov. Po dvoch rokoch bol v monarchii konečne menovaný vrchný velitel všetkých vojsk. Stal sa ním neapolský šľachtic. 13. septembra dorazil Betlen do Košíc , 28. septembra dostal Montenegro príkaz z Viedne aby pochodoval na Slovensko. Po 20. septembri sa vojská stretli pri Skalici. Toto stretnutie sa stalo cisárovi osudným. Skôr než sa stačilo vojsko rozdeliť, obkľúčili Betlenove oddiely Hodonín. Montenegro, Marradas a Valdštejn sa ocitli v pasci.

Reorganizácia armády sa Valdštejnovi podarila v októbri roku , keď sám tiahol z Chebu do Nemecka.
Od začiatku júla neustále urgoval svoje menovanie za vrchného veliteľa a dožadoval sa zrušenia všetkých generálnych hodností.
Pochod cisárskej armády do Nemecka zmenil v pomerne krátkej dobe rozloženie síl na stredoeurópskych bojiskách. Valdštej sa rýchlo zapojil do bojových operácií a vynútil si rešpekt nepriateľov.

Proti Valdštejnovi sa však začalo ozývať čím ďalej tým viac hlasov. Hlavný dôvod na to dal sám Vladštejn, keď neuposlúchol rozkaz o maximálnej veľkosti vojska a verboval do armády ďalej, koho sa dalo. Znepokojenie nad neustálym verbovaním utíchlo koncom roku 1625. takzvanou Haagskou dohodou bola 9. decembra vytvorená veľká protihabsburská koalícia skladajúca sa z Holandska, Anglicka, Dánska, Gábora Bethlena a Fridricha Falckého, ktorá sa bez odkladu chystala k vojnovým akciám.

Prvé veľké víťazstvo Valdštejn dosiahol pri strategicky dôležitom moste pri Labe pri Dessave. Rozprášil Mansfeldovo vojsko, ktorého straty odhadovali 6000 padnutých, zatiaľ čo cisárovi mali len 100 mŕtvych a 250 zranených.

Frýdlandský vojvoda stál až do konca boja na bojisku v čele svojej armády tým dokázal, že nie je len sebavedomým veľmožom, ktorý sa vtrel do čela armády vďaka bohatstvu a konexiám, ale že mu patrí čestné miesto medzi ozajstnými vojvodami.

Čím viac rástli Valdštejnove úspechy, tým viac mal vo Viedni kritikov a hlavne nepriateľov. Považoval za nutné aby cisár viedol vojnu za hranicami monarchie, kde je schopný živiť armádu na účet nepriateľov a tým zbaviť cisársku pokladnicu obrovských nárokov. Ďalej by ponúkol miesta evanjelickým plukovníkom čím by zlomil hrot sporom s nekatolíkmi v ríši. Valdštejn teda dostal od Eggenberga povolenie zvýšiť počet vojakov na 70 000 a jeho postavenie v čele armády sa stalo neochvejné. Tým viac ho nepriatelia nenávideli.

Na jar roku 1927 sa Valdštejn začal pripravovať na veľké ťaženie. Letná a jesenná kampaň nepriniesli v Nemecku žiadne slávne víťazstvá , bolo to však spôsobené úplnou dezorientáciou a roztrieštením nepriateľského vojska.
Úspech na jeseň roku 1927 bol dokonal a tak sa rozhodol stráviť zimu doma.
V máji 1928 sa vypravil znovu do severného Nemecka. Situácia sa však už nevyvinula tak priaznivo.

Zjazd kurfirstov v Reznej 3 júna 1630 znamenal stret záujmov medzi cisárom a nemeckými stavmi. Na Valdštejnovu hlavu sa tu zniesla ostrá kritika, ktorá vyústila cisárovým rozhodnutím o jeho zosadení.

Keď v roku 1630 zahájilo Švédsko spolu s Francúzskom a Holandskom ofenzívu proti ríši, ktorá bola oveľa nebezpečnejšia ako tá predtým, videl v tom Vadlštejn jasnú šancu.

17. mája 1633 tiahol Valdštejn znovu do poľa. Kolóna teraz smerovala do Sliezska, ktoré chcel vojvoda vyslobodi5 z rúk Šašov, Brandenburcov a Švédov. 31 mája bola Saská armáda na dosah. Miesto boja však začal Valdštejn vyjednávať.

Dvorní politici boli nežiadúcim vývojom v Sliezsku veľmi znepokojení. Pred začiatkom ťaženia Valdštej prehlasoval, že celá kampaň nepotrvá dlhšie než do polovice júna a zatiaľ ubehol júl a štvortisícová armáda nedávala ani najmenej najavo, že by sa pripravovala k nejakej akcii.

Niekde medzi 12. a 14. septembrom nastal zvrat vo Valdštejnovej taktike. Napriek všetkým doterajším jednaniam a intrigám sa rozhodol,. Že okamžite preruší styky s nepriateľmi a rozvinie vojenské akcie. Nevybojoval však žiadne väčšie víťazstvo .Jediné rozumné vysvetlenie Valdštejnovho konania sa nachádza v jeho osobnej rozpoltenosti. A tu je počiatok jeho konca.

Celé leto premárnil neúspešnou kampaňou v Sliezsku, keď mohol Sasov rozdrviť a tým ponechal Švédom v Nemecku voľnú ruku.

Začiatkom roku 1634 ťažko ochorel na dnu a cisárovi sa doniesli správy,. Že vojvoda už dlho žiť nebude. Aj napriek tomu si zachovával postavenie v centre diania.

Teraz si však musel zaistiť priazeň svojich plukovníkov a dal im podpísať reverz , v ktorom sa zaprisahali cťou, životom i majetkom, že pri ňom budú stáť od poslednej kvapky krvi.

24. februára napochodoval Valdštejn spolu s asi 2000 vojakmi. Iste, že to bol čiastočný dôvod k optimizmu aj keď reálna šanca na úspech bola mizivá. V Chebe sa dalo veľa zariadil, ale pre všetky opatrenia bolo treba oveľa viac času, než boli Valdštejnovi ochotní dopriať cisárski generáli. Jeho najväčšou obavou však bola zrada vo vlastnom tábore a tá sa tiež vyplnila. Pôvodcami spiknutia boli Butler, Leslie a Gordon, ktorý mal pre Albrechtovým príchodom vrchné velenie v Chebe. Po nočnej porade, kde títo dôstojníci zvážili všetky pre a proti vyslovil Walter Leslie osudné slová: „Zabiť zradcov!“

Okolo šiestej hodiny 25: februára prišiel na hrad kočiar s Trčom, Kinským a Ilovom. Všetci zasadli na svoje miesta a pri plných misách a čašiach sa priateľsky bavili. Tak uplynula asi hodina, keď sa s náhle s tasenými zbraňami vynoril Butlerov podplukovník so šiestimi komplicmi. Kinského zabili skôr ako sa zodvihol zo stoličky, Ilov zranil Lesielho ruku, potom ho však vojaci ubili. Trčkovi sa podarilo utiecť k bráne tam ho však zastrelili. Frýdlandský vojvoda bol v nočnej košeli a až do tohto okamihu nič nechápal. Len na malú chvíľu sa zarazil. Potom sa na neho vyrútil Deveroux a vrazil Valdštejnovi kord do hrude.

To bol koniec Albrechta Václava Eusebia z Valdštejna. Bol to sice bezohľadný kariérista s kopu negatívnych vlastností, nemožno mu však uprieť ohromné organizačně schopnosti a.