Rímskokatolícky kňaz, jeden z popredných politikov slovenskej buržoázie. Do politickej aktivity vstúpil r. 1896 ako člen maďarskej ľudovej strany, ktorá odmietla kandidovať, a tak s ostatnými politickými klerikálmi (ľuďmi využívajúcimi náboženstvo na politické ciele) Skyčákom, Jurigom a Jehličkom začal formovať vlastnú ľudácku frakciu slovenskej buržoáznej politiky. K jeho popularite medzi slovenskými veriacimi prispeli udalosti v jeho rodisku známe ako černovská masakra, ktorá sa odohrala dňa 27. 10. 1907. Táto mala politikom a škótskemu historikovi Setonovi Watsonovi, ktorí upozornili celý svet na brutálny nacionálny útlak Slovákov v Uhorsku.
A. Hlinka sa počas tejto tragédie nachádzal na prednáškovom pobyte na Morave. Toho istého roku sa Hlinka dostal do väzenia, no po návrate z neho sa s biskupom Párvym, ktorý bol zodpovedný za černovské udalosti, zmieril. Roku 1918 síce uvítal myšlienku zjednotenia Čechov a Slovákov, no už koncom tohto roku 18. 12. 1918 v Žiline ustanovil SĽS ako slovenskú agentúru Vatikánu. Keď sa v 1919 dodatočne dozvedel o uzavretí tzv. Pittsburskej dohody, rozpútal zavádzajúcu protičeskú kampaň, obviňuje z nerovnoprávneho postavenia Slovenska v buržoáznom Československu. Do HSĽS, ktorá sa tak premenovala r. 1925 prizval maďarského agenta Vojtecha Tuku, ktorý niekoľkokrát poveril vypracovaním klamných návrhov zákona o ,,vtelení pittsburskej dohody do ústavy ČSR“, ďalej vedením ústredného tlačového orgánu HSĽS „Slovák“.. Zahraničnopoliticky sa popri Vatikáne orientoval na ,,katolícke“ Poľsko, po r. 1933 na hitlerovské Nemecko. Nerozlučnou súčasťou jeho života bol aj buržoázny antikomunizmus s fanatickou nenávisťou voči Sovietskemu zväzu. Dňa 8. 2. 1938 uzavrel dohodu s K. H. Frankom, A. Kundtom a F. Karmaisom o spoločnom postupe na rozbití ČSR. K tejto dohode o niekoľko dní pristúpil v mene maďarských fašistov aj J. Esterházy. Ústredný orgán Hitlerovej strany Volkischer Beobachter uverejnil 9. 6. 1938 obrázok a. Hlinku s textom, v ktorom ho predstavoval ako človeka vedúceho ,,už dvadsať rokov boj proti pražskému centralizmu“, t. J. Po boku ostatných ČS spojencov hitlerovského fašizmu.
Po Hlinkovej smrti sa na jeho činnosť odvolávali všetci slovenskí klérofašisti a ich organizácie: HSĽS, Hlinkova garda, Hlinkova mládež, pohotovostné oddiely hg..., ktorých zmietlo SNP.