Ferrari je jedným z najnevokatívnejších mien v automobilovom svete. Daimler a Benz sa preslávili tým, že previedli princíp spaľovacieho motora do pohyblivého vozidla a Ford s tým, že vymyslel spôsob, ako dosiahnuť racionalizáciu masovej výroby a cenovej dostupnosti auta. Avšak Bugatti pred druhou svetovou vojnou a Ferrari po nej boli zodpovední za prenos emócií spojených s motoristickým športom do reality.
Enzo Ferrari sa narodil v rodine strednej spoločenskej triedy v Modene 18. februára roku 1898. Enzov otec vlastnil spoločnosť' na spracovávanie kovu, Officina Meccanica Alfredo Ferrari, ktorá vyrábala nástroje pre talianske železnice. Bo1 to práve otec, ktorý Enza už v útlom veku zoznámil s automobilovými pretekami: Alfredo bral svojho syna na všetky preteky od jeho desiatich rokov, na chlapca to urobilo hlboký dojem.
Zo začiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by Enzo mal sklony v budúcnosti sa zaoberať automobilmi. Viac ho zaujímala hudba a novinárstvo. Vlastne sa chcel stať operným spevákom. Vo veku šestnásť' rokov, kedy zistil, že jeho spevácky talent nie je dostatočný, začal spolupracovať s provinčnými novinami ako nezávislý novinár. Pracoval aj ako futbalový reportér pre denník Gazzetta dello Sport. Jeho kariéru prerušila prvá svetová vojna, v ktorej stratil otca a brata Alfreda. Krátko na to vstúpil do armády, vážne ochorel a po operácii skoro zomrel. Uzdravoval sa veľmi pomaly, až ho nakoniec z armády prepustili.
Od svojho plukovníka dostal doporučenie do Fiatu, ktoré sa však minulo účinkom, takže vo veku 21 rokov zostal Enzo na dlažbe.

Enzova pretekárska kariéra:
Našiel si prácu u istého Giovanniho, ktorý využil nedostatok áut v Taliansku, rozmontovával karosérie nákladných áut a predával podvozky do dielní, aby z nich mohli vyrábať automobily. V tej dobe Ferrari pravidelne často navštevoval bary, kam dochádzali pretekári, ktorí mu dali možnosť naviazať kontakty vo svete automobilového športu. Spriatelil sa s Ugom Sivoccim, ktorý stál na čele testovacieho oddelenia v milánskej automobilke CMN. Na jeho doporučenie sa Enzo stal skúšobným jazdcom u CMN (Construzioni Mecchaniche Nazionali). V tejto továrni sa vyrábali automobily na podvozku Isotta-Fraschini. Práve pri tejto práci si Enzo uvedomil, že jeho prianím je stať sa pretekárskym jazdcom. Svoje prvé zárobky použil na kúpu vozu Cb4N, s ktorým sa v roku 1919 zúčastnil závodu do kopca Parma to Poggio di Berceto. V tejto triede (3litre) bol štvrtý, celkovo dvanásty. To nebol zlý začiatok.