Záhadná. To je prvé, čo sa človeku vybaví, keď sa povie jej meno. Počas svojho života nakrútila 55 filmov. Okrem legendárneho Modrého anjela a niekoľkých snímok zo začiatku jej kariéry sa do dejín kinematografie nezapísal žiadny. Napriek tomu sa z bezvýznamnej zboristky z nemeckých kabaretov stala jedna z najžiarivejších amerických hviezd 30. a 40. rokov.
Narodila sa 27. decembra 1927 v Schonebergu ako druhá dcéra pruského kráľovského dôstojníka Louisa Ericha Otta Dietricha a Wilhelmy Elisabeth Josephine Felsingovej. Množstvo mien, ktorými sa
mohli pýšiť jej rodičia, naznačuje, že rodina patrila k vybranej berlínskej smotánke. A ktovie prečo, považovali za dobrý nápad pomenovať svoju dcéru po najväčšej hriešnici v dejinách ľudstva - Márii Magdaléne. Keď však ako 20-ročná vstúpila do sveta filmu, pochopila, že s týmto kresťanským menom sa hviezdou nestane. Preto spojila prvú a poslednú slabiku svojich krstných mien a tak vznikla Marlene Dietrichová, jedna z najväčších legiend strieborného plátna.
ZAČIATKY HERECTVA
Matka po smrti manžela, ktorý padol na fronte prvej svetovej vojny, viedla pevnou rukou nielen domácnosť, ale aj budúcnosť svojich dcér. Z Marlene sa podľa jej želania mala stať husľová virtuózka. Dlhodobé zranenie zápästia jej nádejnú kariéru hudobníčky ukončilo, lenže Marlene sa už stačila nakaziť chorobou zvanou sláva a obdiv davu. A tak sa preorientovala na herectvo. Prihlásila sa na herecký kurz režiséra Maxa
Reinhardta a čoskoro sa stala stálym inventárom takmer všetkých berlínskych divadiel.
Zapáčila sa totiž Rudolfovi Sieberovi, asistentovi réžie, ktorý jej ponúkol úlohu vo svojom nemom filme Tragédia lásky. Rudi, ako ho dôverne volala, sa stal jej učiteľom, poradcom, oporou a v roku 1923 aj manželom. Rok po svadbe mu Marlene porodila dcéru Mariu a sľubne sa rozvíjajúcu kariéru vymenila za pranie plienok, upratovanie, varenie a starostlivosť o dieťa a manžela.
SPOLUPRÁCA S JOSEFOM VON STENBERGOM
Po piatich rokoch láska vyprchala (a dcéra trochu vyrástla) a Maralene sa opäť vrátila na javisko. Práve tam si ju všimol muž, ktorý v nej vycítil hviezdny potenciál - Josef von Sternberg. Dovtedy, teda presne do roku 1929, vystupovala mladá berlínska herečka v kabaretoch a neznámych nemých filmoch. V ten osudový rok si prišiel jedno z takýchto predstavení pozrieť aj americký režisér (viedenský emigrant) Josef von Sternberg. Plánoval natočiť prvý nemecký zvukový film a hľadal herečku do hlavnej úlohy prostitútky. Bolo to dokonalé stretnutie – Sternberg objavil svojho Modrého anjela a Marlene režiséra, ktorý ju našiel. Stalo sa tak presne 4. apríla. Príbeh kabaretnej tanečnice Loly, ktorá v mene lásky zvedie a zničí život dovtedy decentného profesora, sa dodnes cituje v každej knihe o svetovej kinematografii. Sternbergova precízna práca, hra svetla s tieňom na nástroj zvaný Marlene či Dietrichovej podmanivé slová: "Od hlavy po päty som stvorená pre lásku" či "Ja som tá fešná Lola" sa stali kánonom tohto žánru a právom sa zaradili k jednej z najkvalitnejších klasík zlatej éry nemeckého filmu. Aj vďaka tomu, že sa film nakrúcal súčasne v nemčine aj v angličtine, Marlene sa stala hviezdou nielen v rodnom Nemecku, ale aj v Amerike. Postavu filmovej prostitútky sa však už nikdy úplne nezbavila.V AMERIKE
Hollywoodska spoločnosť Paramout cítila, že filmom vzniká niečo neobvyklé a ihneď Dietrichovej ponúka sedemročný kontrakt na sedem filmov s jej stvoriteľom – Josefom von Sternbergom. Vetrila v nej hviezdu, ktorá by mohla zatieniť Gretu Garbo v konkurenčnej MGM. V roku 1931 preto Marlene opúšťa Nemecko spolu so Sternbergom (ktorý jej prikázal schudnúť, odfarbiť si vlasy na blond a oholiť obočie. Učil ju, ako sa má pohybovať, líčiť, obliekať a vyjadrovať) a v Spojených štátoch točí filmy ako Maroko, Šanghajský expres či Plavovlasá Venuša, ktoré zo Sternberga urobili známeho režiséra a z Marlene bohatú a slávnu hviezdu. Po piatich rokoch po roztržkách so Sternbergom točí aj ďalej a spolupracuje pritom s najlepšími hollywoodskymi režisérmi – Ernstom Lubitschom, Billy Wilderom, Alfredom Hitchcockom či Orsonom Wellesom.
Počas 40. rokov tempo jej závratnej kariéry pozvoľna spomaľuje, prichádza druhá svetová vojna. Pod vojne ju však čakalo veľké sklamanie. Časy záhadných vampov sa skončili a o jej filmový typ nemali režiséri záujem. Občas sa jej ušla väčšia rola (napríklad v Hitchcockovom trileri Hrôza na javisku alebo v Kramerovom Norimberskom procese), ale svoju predvojnovú slávu už nedosiahla. Starnúca hviezda sa rozhodla ešte raz oživiť legendu, ktorú okolo seba vytvorila, speváckou revue so šansónmi, evergreenmi, svetelnými efektmi a nákladnými róbami.
PONUKA OD HITLERA
Jej odpor k nacizmu však nesúvisí s politickým presvedčením. Sú v tom, ako vždy v živote Marlen Dietrichovej, muži. Keď jej v roku 1936 Joseph Goebbels ponúka hlavnú úlohu v nemeckom filme za honorár 200-tisíc ríšskych mariek s možnosťou voľného výberu štábu, produkcie i réžie, odmieta. Po rozchode s Erichom Mariom Remarquom je na začiatku druhej svetovej vojny po uši zaľúbená do francúzskeho herca Jeana Gabena, ktorý narukoval do armády Slobodných Francúzov. Aj Marlene sa vzápätí hlási do organizácie, ktorej úlohou je udržiavanie morálky amerických vojsk v zahraničí. Svojím priamym postojom sa stáva pre niektorých Nemcov zradkyňou. Navyše, keď nemecké noviny s Goebbelsovou pomocou uverejnia úvodník, ktorý súhlasí s tým, že herečka konečne odmietla spoluprácu so židovským režisérom Josefom von Sternbergom, článok Marlen tak rozčúli, že okamžite žiada o americké občianstvo. Po získaní amerického občianstva a po vstupe USA do vojny odcestuje na európsky front, aby mohla spievať pre amerických vojakov.DIETRICHOVEJ RÓMÁNIKY
Bolo verejným tajomstvom, že medzi jej priateľov a milencov patrilo množstvo známych umelcov rôznych národností (John Wayne, Ernest Hemmingway, Edith Piaff, Yull Brynner...). Rada sa chválila aj trojlístkom Kennedyovcov – Josephom P. juniorom i seniorom a dokonca aj Johnom Fitzgeraldom.
STAROBA
Za svoj posledný azyl si zvolila Paríž. "V tejto krásnej krajine môže človek pokojne žiť, pokým si poňho neprídu anjeli," vyjadrila sa o svojej novej domovine. Desať rokov strávila v ústraní, nevychádzala z bytu a okrem pomocnice a rodiny sa s nikým nestýkala. Jej jediným spojivom so svetom sa stal telefón. Nemala záujem, aby ľudia vedeli, že z krásnej, mystickej femme fatale sa stala zhrbená, vráskavá starenka. Trinásť rokov po svojom poslednom vystúpení, 6. mája 1992, táto smutnú, opustená väzenkyňa vlastnej legendy zomrela. Odišla vo veku 90 rokov, krátko pred koncom storočia, ktoré svojím životom symbolizovala.
