Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Václav Vážny

Václav Vážny sa narodil 6. júla 1892 v Prahe. V rokoch 1902 – 1911 študoval na gymnáziu, 1911 – 1915 slavistiku a germanistiku na filozofickej fakulte českej univerzity v Prahe. Svoju pedagogickú kariéru začal ako profesor gymnázia v Písku (1915-19), reálneho gymnázia v Košiciach a neskôr v Martine. V období 1927-29 pôsobil ako lektor, 1929-35 súkromný docent, 1935-38 mimoriadny profesor českého jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, následne odišiel do Prahy na Karlovú univerzitu a v roku 1949 sa vrátil na Slovensko ako hosťujúci profesor na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Jeho knižná prvotina vyšla pod názvom Litovské písničky a pohádky (1916), kde využil svoje poznatky zo štúdia litovčiny, lotyštiny a starej indičtiny.

Rok 1919 je spätý s jeho príchodom na Slovensko. Začal vyvíjať rozsiahlu jazykovednú činnosť zameranú konkrétne na tri oblasti a to na oblasť výskumu slovenských nárečí a nárečí chorvátskeho pôvodu v okolí Bratislavy, zameral sa na dejiny spisovnej slovenčiny a nakoniec aj na otázky normovania a kodifikácie spisovného slovenského jazyka.

Ako prvé sa venoval slovenským nárečiam z oblasti Orava, Tekov, Liptov a Turiec. Najprv sa venoval turčianskym nárečiam, ale v tom istom období uverejnil F. Trávnička výsledky svojho skúmania na Orave a Vážny naň reagoval v rozsiahlej kritickej štúdii Slovenské nárečia na Orave (1923), ktorá sa na dlhší čas stala najpodrobnejším a najspoľahlivejším opisom oravských nárečí. Vážny mal ale záujem získať materiál o nárečiach zo všetkých krajov na Slovenku, a preto si pripravil rozsiahly dotazník, ktorý mu pomáhali vypĺňať mnohí spolupracovníci a korešpondenti. Za 10 rokov vydal 26 čísel dialektologického dotazníka. Touto zberateľskou akciou chcel zhromaždiť nárečové údaje pre budúci lingvistický nárečový slovník podľa programu, ktorý vykreslil v príspevku Problémy a úlohy jazykovedy na Slovensku (1933). Získaný materiál z tejto ankety systematicky spracoval v práci Nářečí slovenská (1934). Pri analýze tohto materiálu uplatňoval komparatistický aspekt a snažil sa zachytiť diferenciáciu slovenských nárečí, čo potvrdil v monografii Z medzislovanského jazykového zeměpisu (1948). Jadro tejto práce tvoril kritický rozbor nárečových údajov v diele podľa poľských jazykovedcov, Atlas jezykowy polskiego Podkarpacia. Táto práca prispela k osvetleniu komplikovaných jazykových pomerov v poľsko-slovenskom pohraničí na Spiši a Orave, taktiež autor načrtol nevyhnutnosť medzislovanskej spolupráce, ktorá sa však realizovala neskôr iba pri spracovaní nárečového materiálu pre Slovenský jazykový atlas. Nárečia chorvátskej enklávy, ktoré skúmal v okolí Bratislavy, spracoval v štúdii O chorvatském „kajkavském“ nářečí Horvatského Gróbu (1925) a monografii Čakavské nářečí v slovenském Podunají (1927). Pri výskume nárečí uprednostňoval hlavne tvaroslovné a hláskoslovné znaky, až neskôr sa postupne zaoberal aj slovnou zásobou. V rukopise sa zachoval jeho rozsiahly Slovník turčianskych nárečí, ktorý je v súčasnosti uložený v archíve Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV.

Od polovice 30. rokov sa zaoberal dejinami spisovnej slovenčiny, čo dokumentoval prácou Spisovný jazyk slovenský (1936). Sústredil sa hlavne na udomácňovanie češtiny ako spisovného jazyka na Slovensku. Predbernolákovskému obdobiu venoval štúdiu Z trnavské slovníkové a mluvnické literatúry před Bernolákem (1936). Pozornosť vzbudila jeho monografia Glossarium Bohemoslavicum (1937), v ktorej analyzoval slovník v diele V. Chaloupeckého Středověké listy ze Slovenska (1937).

Závažná bola jeho účasť na príprave a kodifikácii spisovnej slovenčiny v Pravidlách slovenského pravopisu (1931). Vážny, najprv ako ich hlavný zostavovateľ, sa prejavil ako exponent oficiálnej čechoslovakistickej teórie o jednotnom československom spisovnom jazyku v dvoch verziách. Jeho ideologický postoj vyvolal konflikt medzi ním a Maticou slovenskou. J. Škultéty vyzval Vážneho, aby sa vzdal zostavovania Pravidiel slovenského pravopisu. Následne Vážny abdikoval z funkcie predsedu Jazykovedného odboru Matice slovenskej a svoju činnosť v oblasti jazykovedy preniesol do novozaloženého odboru Učenej spoločnosti Šafárikovej a naďalej ostal propagátorom česko-slovenskej vzájomnosti. Snažil sa upozorňovať na zanedbávanie slovenskej problematiky v českých prácach – tento nedostatok sa pokúsil odstrániť vydaním monografie Stručná mluvnice slovenská pro Čechy (1938), v ktorej sa snažil svoj názor na československú jazykovú jednotu aspoň čiastočne modifikovať.

V roku 1938 Vážny odchádza zo Slovenska. V domácom prostredí sa viac venuje bohemistike a českej dialektológii a taktiež pripravoval dotazníky pre výskum juhočeských a západočeských nárečí. Zomrel 26. apríla 1966 v Prahe.


Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk