Ján Stanislav sa narodil 12. decembra 1904 v Litovskom Jáne rodičom Mikulášovi a Pavlíne Stanislavovým. Detstvo strávil vo svojej rodnej dedine spolu so svojimi šiestimi súrodencami. Roku 1915 ukončil základnú školu a odišiel študovať na gymnázium do Levoče. Maturitnú skúšku absolvoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši (1919 – 1924). Pokračoval v štúdiu na vysokej škole v Bratislave na Univerzite Komenského, Filozofickej fakulte. Ako odbor si vybral slavistiku a romanistiku (1924 – 1928) a prednášali mu profesori takých zvučných mien, ako M. Weingart, A. Pražák, F. Wollman, J. Baudiš, V. Pogorielov.
Počas svojej kariéry dosiahol najvyššie možné vzdelanie. Roku 1928 mu bol udelený titul PhDr., roku 1934 sa habilitoval, 1936 mimoriadny profesor, 1939 riadny profesor a roku 1956 mu bol udelený titul DrCs. Svoje vedomosti si obohacoval najmä na študijných pobytoch v zahraničí, absolvoval pobyt v Belehrade, Ľubľane, Krakove a v Paríži.
Stanislav zastával viaceré funkcie, od roku 1929 do 1936 bol asistentom v Slovanskom seminári Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, od roku 1936 pôsobil ako profesor na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedol oddelenie pre porovnávaciu slovanskú jazykovedu a staroslovienčinu. V rokoch 1938 – 1948 bol riaditeľom Slovanského seminára a súčasne aj riaditeľom Seminára pre porovnávaciu jazykovedu. Roku 1939 – 42 pôsobil ako dekan, 1958 – 59 ako prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 19701- 74 predsedal Vedeckému kolégiu jazykovedy Slovenskej akadémie vied, v rokoch 1970 – 74 sa stal jeho podpredsedom, zároveň čestným predsedom Jazykovedného odboru Matice slovenskej, predsedom Združenia slovenských jazykovedcov pri SAV a čestným členom Slovenského komitétu slavistov. Od roku 1934 bol členom Spoločnosti slavistov v Paríži a iných medzinárodných slavistických spoločností.
Vedecko-výskumnej práci v oblasti jazykovedy sa začal venovať ešte ako vysokoškolák. Bol ovplyvňovaný najmä profesorom M. Weingartom. Jeho rodný kraj, Liptov, mu ponúkol bohatý nárečový materiál, ktorý on všestranne zhodnotil v rozsiahlej monografii Liptovské nárečia (1932). Táto monografia bola zároveň jeho habilitačnou prácou. Uplatnil v nej historicko-porovnávaciu metódu s konfrontačným prístupom a postupmi lingvistickej geografie. O jeho záujme o dialektológiu svedčí ďalšia jeho štúdia venovaná nárečiam – Pôvod východoslovenských nárečí (1935), kde ozrejmuje ich vznik a pôvod.
Popri dialektológii sa venoval najmä skúmaniu najstarších dejín slovenského jazyka. Pri skúmaní dbal hlavne o historicky jazykové a genetické súvislosti slovenčiny so slovanskými jazykmi. Veľký počet jeho prác je venovaný otázke staroslovienčiny a kultúrno-historickej problematike veľkomoravského obdobia. Kriticky prehodnotil dovtedajšie výskumy Frizinských pamiatok a taktiež prehodnotil otázky československých prvkov v staroslovienskych pamiatkach. Za veľmi významné sa považujú jeho preklady legiend Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda (1933) a Osudy Cyrila a Metoda a ich učeníkov v Živote Klimentovom (1950).
Pri štúdiu kultúrno-historickej problematiky Veľkej Moravy sa zaoberal otázkami, ktoré súviseli s dejinami Slovákov a slovenčiny a venoval im štúdie, akými sú Pribinovi veľmoži (1939-40), Slovienska liturgia na Slovensku a sídlo Metodovo a Gorazdovo (1940-41), K otázke účinkovania Cyrila a Metóda na Slovensku (1943) a iné. Napísal aj mnohé štúdie o slovakizmoch a staroslovienskych pamiatkach. Vrcholom štúdia staroslovienčiny je dielo Starosloviensky jazyk (1978, 1987). Ďalšou oblasťou jeho výskumu sa stali vlastné a miestne mená. Stanislav chcel objasniť slovanské podoby miestnych názvov (napríklad Rača, Pezinok, Žemberovce... ), o ktorých potom uverejňoval separátne štúdie. Roku 1948 vydal dvojzväzkové dielo Slovenský juh v stredoveku, kde spracoval svoj výskum slovenského historického miestopisu a slovansko-slovenských miestnych mien z územia Maďarska a pridal k tomu aj mapovú prílohu. Tieto jeho onomastické štúdie, ktoré mali kritické ohlasy v maďarskej a českej slavistike, sa vďaka veľkému počtu materiálu stali základom ďalšieho výskumu v oblasti histórie slavistiky.
Pri študovaní staroslovienčiny sa venoval aj dejinám slovenského jazyka vo vzťahu k iným slovanským jazykom a to prevažne poľštine a ukrajinčine. Prvý náčrt vývinu slovenčiny podal v Československej mluvnici (1933). Syntézu jeho výskumov reprezentujú skriptá Slovenská historická gramatika 1 – 4 (1955-56, 1962), ale hlavne prvá materiálovo bohatá historická gramatika slovenčiny Dejiny slovenského jazyka 1 – 5 (1956-1973), v ktorej podáva systematický prehľad o vývine hláskovej sústavy a pravopisu, morfológie, syntaxe a slovnej zásoby slovenského jazyka, ako aj výklad slovenských nárečí.
Ďalšou oblasťou jeho záujmu sa stala otázka vývinu spisovnej slovenčiny. Jeho názor na náš národný a spisovný jazyk sa vyvíjali od čechoslovakistických tendencií cez vlastenectvo až po historicko-materialistické prístupy k chápaniu národa a jazyka, čo môžeme postrehnúť v zborníku Slovanské spisovné jazyky v době přítomné (1937), kde podal prvý náčrt dejín spisovnej slovenčiny. Taktiež sa zameral na kodifikátorské dielo Antona Bernoláka a napísal naň kritiku K jazykovednému dielu Antona Bernoláka (1941). Cesty a kontakty ruských slavistov na Slovensku priblížil v dokumentárnej knihe Z rusko-slovenských stykov v časoch Jána Hollého a Ľudovíta Štúra (1957). Taktiež napísal Československú mluvnicu (1938), ktorá bola pre učiteľov a vysokoškolákov dlho základnou príručkou pre vysokoškolské štúdium slovenčiny. Svoje početné vedecké štúdie, príspevky, články a recenzie z oblasti slovakistiky a slavistiky uverejňoval v domácich a zahraničných periodikách a zborníkoch: Byzantinoslavica, Historico Slovaca, Slávia, Slavica Slovaca, Náš národ, Listy filologické a iné.
Ako vysokoškolský profesor počas vyše 40-ročného pedagogického pôsobenia vštepoval základy jazykovedy a lásku k slovenskému jazyku stovkám študentov, vychoval celé generácie jazykovedcov – slovakistov a slavistov. Zomrel 29. júla 1977 v Liptovskom Mikuláši, pochovaný je v Slávičom údolí v Bratislave. Počas života mu bolo udelených viacero ocenení. Je nositeľom Ceny ČAVU (1932), vyznamenaný bulharským Radom Cyrila a Metoda I. stupňa (1963), nositeľ zlatej medaile UK (1964), vyznamenaný Radom práce (1969), ocenený zlatou plaketou ČSAV a SAV za zásluhy v spoločenských vedách a ocenený medailou J. A. Komenského, zlatou plaketou J. Dobrovského ČSAV a plaketou Ľudovíta Štúra SAV.
