Narodil sa 25. septembra 1908 v Pezinku, kde aj prežil celú mladosť. Prvé kontakty s hudbou nadobudol už v domácom prostredí. V rokoch 1917 - 1923 študoval na gymnáziu, medzičasom začal navštevovať aj Hudobnú školu pre Slovensko v Bratislave. Jeho prvým nástrojom sa stal klavír a hudobným učiteľom Frico Kafenda. Ďalej pokračoval v štúdiu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave v rokoch 1927 až 1931, kde študoval kompozíciu a klavír u Frico Kafendu a dirigovanie u Josefa Vincoureka.
Prvou skladbou, ktorú tu skomponoval pod vedením profesora Kafendu bolo Prelúdium As dur. O Egenovi Suchoňovi bolo všeobecne známe, že tak ako inklinoval k hudbe, tak isto inklinoval aj k športu. V roku 1921 založil Športový klub, pre ktorý skomponoval skladbu Pochod pezinského športového klubu. Po absolutóriu kompozície a dirigovania pokračoval v štúdiu na Majstrovskej škole pražského konzervatória v triede prof. Vítězslava Nováka (1931 - 1933). Štúdium na univerzite ukončil absolventskou prácou Sláčikové kvarteto.
V roku 1923 založil salónny orchester, ktorý uviedol Predohru k Figarovej svadbe, kde Suchoň zastával pozíciu dirigenta. Rok 1923 môžeme označiť ako rok, kedy sa začína obdobie jeho skladateľskej tvorby.
Popri hudbe sa však stihol venovať aj iným koníčkom. Mal záľubu v maľovaní, dokonca sa zachovalo aj niekoľko desiatok jeho olejomalieb. Počas éry nemého filmu hrával na klavíri pri predstaveniach v modranskom a pezinskom kine. Pôsobil ako korepetítor u tanečného majstra Tyrolera. Nedeľné omše sprevádzal hrou na organe.
Počas svojho štúdia a pôsobenia v Bratislave nadviazal priateľstva s takými osobnosťami, ako sú napríklad Ján Smrek, Martin Benka, Ľudovít Fulla, Ján Mudroch, Peter Matejko či Janko Alexy, s básnikom Jánom Kostrom, Ladislavom Novomeským, ale i s literárnym kritikom a teoretikom Alexandrom Matuškom.
Po skončení školy v roku 1933 začal vyučovať hudobnoteoretické predmety a obligátny klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave. V čase 1938 - 1941 bol jej ústavným tajomníkom a napokon pôsobil na poste profesora (1941 - 1948). Vyučoval aj na Katedre hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1947 - 1950), následne pôsobil ako profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1950 - 1960). Toto jeho pedagogické pôsobenie je významne späté s obdobím formovania profesionálneho hudobného školstva na Slovensku. Zásady svojej hudobno-výchovnej činnosti artikuloval Suchoň vo svojich vedecko-teoretických ako aj kompozično-inštruktívnych prácach.
Eugen Suchoň sa stal čoskoro uznávanou osobnosťou v oblasti kultúry a bol často obsadzovaný na významných postoch a prizývaný do odborných komisií, napríklad:
- tajomník Československej jednoty hudobných stavov pre Slovensko (1933 – 1938),
- predseda skúšobnej komisie pre kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1933 – 1938),
- predseda festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností, najvýznamnejšieho medzinárodného hudobného festivalu na Slovensku (1963 – 1970),
- predseda Slovenského ochranného zväzu autorského (1945 - 1976),
- predseda Prípravného výboru (1949 - 1950),
- člen predsedníctva na vzniku a formovaní Zväzu slovenských skladateľov a koncertných umelcov,
- poslanec vtedajšieho parlamentu - Slovenskej národnej rady (1971 - 1982).
Eugen Suchoň prerazil do sveta s Baladickou suitou, k čomu prispelo i notové vydanie skladby v nakladateľstve Universal Edition vo Viedni. Dielo v klavírnej verzii nahrala na platňu Líza Fuchsová a o týždeň uviedol Baladickú suitu Bratislavský symfonický orchester pod taktovkou Karla Nedbala. Taktiež bola uvedená v Drážďanoch, Berlíne, vo Viedni, Rotterdame, Freiburgu, v Utrechte, Bukurešti, Sofii, v Budapešti, Záhrebe, Bazileji a v ďalších európskych mestách. Napokon sa vrátila na koncertné pódium Českej filharmónie, ktorá ju uviedla v januári 1946.
V rokoch 1940-1943 sa Suchoň skladateľsky odmlčal, avšak v jeseni roku 1940 pozval vtedajší vládny komisár SND Dr. Dušan Úradníček básnika Jána Smreka, literárneho vedca Andreja Mráza a skladateľa Eugena Suchoňa na stretnutie. Títo traja boli postavení pred neľahkú úlohu - vytvoriť slovenskú národnú operu. 1. slovenská národná opera vznikla vlastne na direktívny príkaz, či požiadavku.
V roku 1941, cez veľkonočné sviatky, ktoré trávil Eugen Suchoň v kúpeľoch Korytnica, sa v rukách skladateľa ocitla útla novela Mila Urbana Za vyšným mlynom. Bol to príbeh, ktorý Suchoňa oslovil. Jeho zámerom bolo napísať modernú operu s námetom zo slovenskej dediny, nie však v duchu verizmu či naturalizmu. Nielenže podnietila rozkvet ďalšej slovenskej opernej tvorby, ale stala sa "exportným" dielom, zaznamenávajúcim mimoriadne úspechy v zahraničí. Práve ona sa stala najhranejšou slovenskou operou mimo Slovenskej republiky.
Premiéra opery Krútňava sa uskutočnila 10. 12. 1949 v SND v Bratislave. Už na jar roku 1950 súbor Opery SND uviedol Krútňavu na Pražskej jari. V januári roku 1979 bola opera Krútňava predstavená divákom v meste Lansing v štáte Michigan v Spojených štátoch amerických. Majster Suchoň dostal okrem početných pozvaní na tlačové besedy aj ponuku prednášať na jednej z najväčších amerických univerzít o svojom najnovšom teoretickom diele - Akordika od trojzvuku po dvanásťzvuk.
Dielo Eugena Suchoňa je súčasné a zároveň už klasické. Tvorí mohutný nosný pilier slovenskej hudobnej kultúry. Eugen Suchoň je nielen tvorcom prvej slovenskej národnej opery, ale je aj zakladateľom veľkej epochy slovenského hudobného umenia. Ako jeden z prvých slovenských skladateľov prenikol na zahraničné koncertné pódiá a operné scény. Svojimi hudobnými skladbami sa stal známy nielen po celej Európe, ale aj v USA, Japonsku, Austrálii a na Blízkom východe. Vytvoril okolo 100 hudobných diel, z ktorých najväčšie uznanie získali opery Krútňava a Svätopluk.
Osobnosť Eugena Suchoňa ocenili aj v zahraničí - pôsobil napr. vo funkcii viceprezidenta medzinárodnej organizácie pre ochranu autorských práv (CISAC) v Paríži (1966 - 1969), či ako člen v Akadémii umení NDR v Berlíne (1975). Za svoje diela získal významné domáce ocenenia.
Zomrel 5. augusta 1993 v Bratislave, pochovaný je vo svojom rodnom meste, v Pezinku. Počas svojho života dostal Eugen Suchoň rad ocenení. V roku 2008 mu prezident Ivan Gašparovič prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.
Na záver si dovolím zhodnotiť, že vďaka osobnostiam akými sú už spomínaní Mária Terézia a Eugen Suchoň, sme teraz tam, kde sme. Mária Terézia bola veľkým prínosom pre rozvoj Európy a Eugen Suchoň, ako slovenská osobnosť, dokázal svojim talentom a majstrovstvom zviditeľniť našu malú krajinu.
