Po vzniku ČSR bol členom revolučného Národného zhromaždenia a pracoval ako referent sociálnej spravodlivosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. V decembri 1918 po organizačnom zlúčení slovenskej a českej sociálnej demokracie do jednotnej Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej stáva sa Lehocký členom jej Ústredného výboru a predsedom Slovenského výkonného výboru. V rokoch 1920 až 1925 vykonával funkciu senátora Národného zhromaždenia. Okrem toho, od prevratu až do konca svojho života svedomito a poctivo pracoval Lehocký na poli sociálno-poisťovacom; najprv vykonával funkciu riaditeľa Robotníckej sociálnej poisťovne, neskôr riaditeľa Okresnej nemocenskej poisťovne v Bratislave. Emanuel Lehocký zomrel v Bratislave 24.9.1930 a tu je aj pochovaný na Ondrejskom cintoríne; na mieste jeho posledného odpočinku stojí monumentálny náhrobok od akad. sochára Ladislava Majerského.