Emanuel Lehocký životopis

Lehocký, Emanuel (1876 - 1930), najvýznamnejší organizátor sociálnej demokracie na Slovensku pred prvou svetovou vojnou, zakladateľ a organizátor slovenského odborového hnutia, zakladateľ a redaktor slovenskej sociálnodemokratickej tlače. Narodil sa v Osuskom v rodine remeselníka dňa 4. januára 1876. Po vychodení základnej školy vyučil sa v Trnave za krajčíra a roku 1892 odišiel pracovať do Budapešti; tu sa zoznámil s myšlienkami sociálnej demokracie a vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Ako 20-ročný sa vrátil natrvalo na Slovensko a usídlil sa v Bratislave, kde sa roku 1902 stal úradníkom nemocenskej pokladnice. Roku 1905, keď sa ustanovila Slovenská sociálnodemokratická strana je Lehocký zvolený za predsedu do jej Výkonného výboru. Po nútenom začlenení sa (z finančných dôvodov) tejto autonómnej strany do ústrednej Sociálnodemokratickej strany Uhorska vytvoril sa Slovenský výkonný výbor a na jeho čele až do roku 1918 stál E. Lehocký. Práve tak, ako činnosť politická, je významná aj Lehockého práca v oblasti novinárstva. Keď sa mu nepodarilo získať podporu uhorskej sociálnej demokracie pre vydávanie týždenníka Hlas ľudu ako prílohy ústredného denníka Népszava, obrátil sa o pomoc k českým sociálnym demokratom vo Viedni a s ich finančným prispením založil roku 1904 Slovenské robotnícke noviny. Keďže nemal dosť prostriedkov na zloženie kaucie 11 tisíc korún, potrebnej pre vydávanie týždenníka, založil roku 1906 aj druhý mesačník Napred, ktorý sa objavuje vždy medzi dvoma číslami Slovenských robotníckych novín. Obidva mesačníky zanikli roku 1909, keď namiesto nich začal vychádzať týždenník Robotnícke noviny (medzi časom sa totiž podarilo zo zbierok a za finančnej pomoci českých sociálnych demokratov zložiť potrebnú kauciu 11 tisíc korún), ktorý korunuje Lehockého vydavateľské dielo. Pre svoju novinársku činnosť bol Lehocký niekoľkokrát policajne prenasledovaný, roku 1907 bol odsúdený na dva mesiace väzenia a pokutu 600 korún. Lehocký spolu s J. Pociskom založili roku 1905 v rámci bratislavského robotníckeho vzdelávacieho spolku Vorwärts-Elöre slovenskú sekciu Napred a roku 1906 aj prvý slovenský robotnícky spevokol. Lehocký bol tiež jedným zo signatárov Deklarácie slovenského národa, ktorá bola vyhlásená 30.10.1918 v Martine, a stal sa aj členom Slovenskej národnej rady a jej Výkonného výboru.

Po vzniku ČSR bol členom revolučného Národného zhromaždenia a pracoval ako referent sociálnej spravodlivosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. V decembri 1918 po organizačnom zlúčení slovenskej a českej sociálnej demokracie do jednotnej Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej stáva sa Lehocký členom jej Ústredného výboru a predsedom Slovenského výkonného výboru. V rokoch 1920 až 1925 vykonával funkciu senátora Národného zhromaždenia. Okrem toho, od prevratu až do konca svojho života svedomito a poctivo pracoval Lehocký na poli sociálno-poisťovacom; najprv vykonával funkciu riaditeľa Robotníckej sociálnej poisťovne, neskôr riaditeľa Okresnej nemocenskej poisťovne v Bratislave. Emanuel Lehocký zomrel v Bratislave 24.9.1930 a tu je aj pochovaný na Ondrejskom cintoríne; na mieste jeho posledného odpočinku stojí monumentálny náhrobok od akad. sochára Ladislava Majerského.