Za to obdržal vyznamenanie Pour Le Mérite, obyčajne vyhradené pre skusených generálov, a bol povýšený na kapitána. Krátko nato pod rúškom tmy preplaval Rommel so šiestimi mužmi rieku Piavu. Počas toho, čo hŕstka mužov zo široko roztrúsených pozícii ostreľovala dedinu Longarone, Rommel sa do nej vkradol, vyzval posádku ku kapitulácii, a ta sa mu skutočne vzdala. To bola jeho posledná bojová akcia. Po dovolenke sa vrátil k plneniu štábnych úloh. V tej dobe už mal povesť skvelého veliteľa. So svojou telesnov a mentálnou oddolnosťou, odvahou a schopnosťou vyvolať moment prekvapenia a ťažit z neho si vybudoval povesť vynikajúceho nižšieho dôstojníka.

Koniec vojny nijak neprerušil jeho vojenskú kariéru. 21. augusta 1918 znovu vstúpil do 124. pešieho pluku vo Weingartene. V polovici roku 1919 velil vnútornej bezpečnostnej rote vo Friedrichshafene, potom slúžil rok u výcvikového pluku vo švábskom Gmúnde. K l. januáru 1921
bol preložený do Stuttgartu, kde prevzal velenie roty u 13. pešieho pluku a zostal tam takmer osem rokov. Bol jedným z 4 000 aktívnych dôstojníkov, ktoré versailleská dohoda povolila, a nepochybne bol predurčený k strmému vzostupu v budúcej znovu rozšírujúcej sa nemeckej armáde. Počas mezivojnových rokov sa Rommel svedomito venoval armádnemu výcviku a administrativnym činnosťiam. Stúpal po rebríčku hodnosti a bral na seba stále rozsiahlejšiu pravomoc, ktorú zdatne vykonával. Kolegovia si všímali jeho neustálej horlivosti, rovnako ako perfekcionizmu vo všetkých vojenských záležitostiach a schopnosti získať si oddanosť svojich jednotiek. l. októbra 1929 sa Rommel stal inštruktorom v pechotnej škole v Drážďanoch. Počas štvorročnej službe napísal knihu Útoky pechoty, v ktorej zachytil svoje vojenské skusenosti a postrehy. Publikácia, ktorej bolo v Nemecku pred druhou svetovou vojnou a po nej predaných na 400 000 výtiskov, vyniesla Rommelovi dôležité postavenie vo vojenských kruhoch a viedla k tomu, že si ho všimol Adolf Hitler. Po povýšení na majora 10. októbra 1933 prevzal Rommel velenie 3. praporu 17. pešieho pluku, horskej výcvikovej jednotky v Goslaru. O dva roky neskôr, 15. októbra 1935, sa ako podplukovník stal inštruktorom na Vojenskej akadémii v Postupime. V roku 1937 bol povýšený na plukovníka. Od 9. novembra 1938 pracoval ako riaditeľ Vojenskej akadémie vo Wiener Neustadte a čas od času bolo jeho povinnosťou veliť Hitlerovmu osobnému ochrannému praporu. S Fúhrerem bol v októbri 1938 v československých Sudetach a 16. marca 1939 v Prahe. 23.