Venoval sa diskusiám o romantizme vo vtedajších literárnych salónoch, kde sa oslňoval svojim dielom „Racine a Shakespeare“.
Menovali ho na post konzula v Terste, kde však opäť narazil na odpor rakúskej vlády, a tak nasleduje preloženie do Civita-Vecchia, kde dožíva, podľa Stendhalových názorov, v nudnom poslaní konzula, avšak zaneprázdnený štúdiom starých talianskych kroník a pozorovaním talianskeho politického života.
Zomrel roku 1842. Stendhalove literárne prvotiny

Stendhalova tvorba sa pohybuje na hranici romantizmu a realizmu. Prejavil sa ako spisovateľ pravdivo zobrazujúci sociálny i duchovný život francúzskej buržoáznej spoločnosti a jej predstaviteľov. Mal k literatúre odjakživa blízko. Už z jeho mladosti sa zachovala napr. už spomínaná autobiografia „Život Henriho Brularda“, ďalej sa zachovali isté denníkové záznamy z doby Stendhalových mladých rokov a tiež niektoré nedokončené dramatické pokusy „Dvaja muži“(= „Les deux hommes“), v ktorých kritizuje odvekú obavu z toho, čo si o danom budú myslieť ostatní. Stavia tu do kontrastu „republikánsku“ a „monarchistickú“ povahu, ďalej „pobožnosť“ proti „filozofii“ a pod. Takisto v nedokončenej satirickej komédii „Letellier“ zasa líči idealistu pokrytca, ktorý svoju nedokonalosť skrýva za modlu „ideálu“ a neznalosti maskuje starostlivo vyberanými prejavmi a klamstvom.
Je nutné uznať, že niektoré z týchto pokusov môžeme bez obáv nazývať odvážnymi, ak si uvedomíme, aký trend sa niesol vtedajšou literatúrou, keď oficiálna cisárska politika smerovala k zmiereniu s cirkvou. Prakticky všetko, čo sa odohralo v autorovom živote sa odráža v autorovej tvorbe. Nie je preto divu, že tiež zachytával svoje zážitky z vojenských ťažení do svojich denníkových záznamov, ktoré boli publikované až po jeho smrti jeho bádateľmi v niekoľkozväzkovom „Denníku“ („Journal“).
Knihy začal písať až v Taliansku. A keďže Beyle s nadšením študoval talianske renesančné umenie, je pochopiteľné, že za námet často volil životopisy umelcov, ktoré potom vydával pod nepravými menami. Anonymne vydal „Dejiny maliarstva v Taliansku“ („Histoire de la peinture en Italie“), kde prvý krát použil meno Stendhal, ktoré vzniklo podľa názvu nemeckého mesta, rodiska archeológa a estetika Winckelmana.
Pomerne za dlhú dobu po návrate do Francúzska sa rozhodol vylíčiť neveselé zážitky svojho vnútorného života z rokov 1821 – 1830 v diele, ktoré nazval ako „Spomienky na egoizmus“ („Spomienky môjho ja“, „Souvenirs d´egotisme“). Aj keď dielo dokončil už roku 1832, vydané mohlo byť až posmrtne, o šesťdesiat rokov neskôr roku 1892. Ďalej je autorom niekoľkých cestopisných čŕt venovaných Taliansku – napr. „Rím, Neapol a Florencia“, ktoré vyšlo v dvoch vydaniach, pričom druhá verzia je podstatne prepracovanejšia a rozšírenejšia.