Stendhal životopis

Stendhal
( život a tvorba )

O autorovi


Medzi najväčších velikánov francúzskej a svetovej literatúry patrí bezpochyby románopisec, vlastným menom Henri Beyle, známy však pod jedným zo svojich pseudonymov – Stendhal. Narodil sa v zámožnej rodine v Grenobli roku 1783. Otec mal aristokratické sklony a konzervatívne názory, s ktorými mladý Beyle, ako nadšený stúpenec revolúcie, nesúhlasil. K tomu sa pridávali lekcie slobodomyseľného dedka, ktorý bol mladému Beylovi z jeho rodiny asi najbližší. Matku stratil v siedmich rokoch a ďalej ho, podľa vtedajších zvyklostí, vychovával kňazský učiteľ. Realizoval vlastné úsudky a navzdory otcovi sa údajne vo svojich desiatich rokoch počas revolúcie tajne radoval z popravy kráľa, označeného za zradcu národa. Stendhal neskôr toto obdobie opísal v autobiografii pod názvom „Život Henriho Brularda“. Už v detstve na neho zapôsobila ideológia, veľký vplyv na mladého muža mal Destutte de Tracy, ktorého spoznal, keď sa vo svojich sedemnástich rokoch presťahoval do Paríža. Neskôr ho jeho nadšenie pre Napoleona doviedlo až na bojové pole. Stal sa dôstojníkom napoleonských armád a ako intendant zásobovania sa zúčastnil aj ťaženia do Ruska, kde na vlastnej koži zažil Moskovský požiar. Po páde cisárstva Stendhal opustil Francúzsko a presťahoval sa do Talianska. Obdivoval búrlivú taliansku povahu. V Miláne tiež prežil svoj najväčší milostný zážitok. To všetko prispieva k jeho snahám idealizovať svoj sedemročný pobyt a vravieť o Taliansku ako o raji na svete. Nie je teda divu, že sa mu táto zem stala druhou vlasťou a že pre svoj náhrobný kameň zvolil taliansky nápis: „tu leží Arrigo Beyle, Miláňan.“
Skutočnosť sa však zďaleka nejaví taká ružová. Beyle zostával pre svoje názory pod neustálym dohľadom rakúskej polície, čo ho naučilo používať najrôznejšie šifry a krycie mená. Pretože udržoval styky s talianskými ľuďmi pripravujúcimi revolúciu, bol dokonca z Talianska vyvlečený a uvádza sa dokonca aj fakt, že jeden z jeho pseudonymov – Domenico Vismara – bol neskôr nájdený na zozname odsúdených k smrti v neprítomnosti.
V dvadsiatich rokoch sa Stendhal znova vrátil do Francúzska, ktoré sa od dôb jeho mladosti zmenilo.

Venoval sa diskusiám o romantizme vo vtedajších literárnych salónoch, kde sa oslňoval svojim dielom „Racine a Shakespeare“.
Menovali ho na post konzula v Terste, kde však opäť narazil na odpor rakúskej vlády, a tak nasleduje preloženie do Civita-Vecchia, kde dožíva, podľa Stendhalových názorov, v nudnom poslaní konzula, avšak zaneprázdnený štúdiom starých talianskych kroník a pozorovaním talianskeho politického života.
Zomrel roku 1842. Stendhalove literárne prvotiny

Stendhalova tvorba sa pohybuje na hranici romantizmu a realizmu. Prejavil sa ako spisovateľ pravdivo zobrazujúci sociálny i duchovný život francúzskej buržoáznej spoločnosti a jej predstaviteľov. Mal k literatúre odjakživa blízko. Už z jeho mladosti sa zachovala napr. už spomínaná autobiografia „Život Henriho Brularda“, ďalej sa zachovali isté denníkové záznamy z doby Stendhalových mladých rokov a tiež niektoré nedokončené dramatické pokusy „Dvaja muži“(= „Les deux hommes“), v ktorých kritizuje odvekú obavu z toho, čo si o danom budú myslieť ostatní. Stavia tu do kontrastu „republikánsku“ a „monarchistickú“ povahu, ďalej „pobožnosť“ proti „filozofii“ a pod. Takisto v nedokončenej satirickej komédii „Letellier“ zasa líči idealistu pokrytca, ktorý svoju nedokonalosť skrýva za modlu „ideálu“ a neznalosti maskuje starostlivo vyberanými prejavmi a klamstvom.
Je nutné uznať, že niektoré z týchto pokusov môžeme bez obáv nazývať odvážnymi, ak si uvedomíme, aký trend sa niesol vtedajšou literatúrou, keď oficiálna cisárska politika smerovala k zmiereniu s cirkvou. Prakticky všetko, čo sa odohralo v autorovom živote sa odráža v autorovej tvorbe. Nie je preto divu, že tiež zachytával svoje zážitky z vojenských ťažení do svojich denníkových záznamov, ktoré boli publikované až po jeho smrti jeho bádateľmi v niekoľkozväzkovom „Denníku“ („Journal“).
Knihy začal písať až v Taliansku. A keďže Beyle s nadšením študoval talianske renesančné umenie, je pochopiteľné, že za námet často volil životopisy umelcov, ktoré potom vydával pod nepravými menami. Anonymne vydal „Dejiny maliarstva v Taliansku“ („Histoire de la peinture en Italie“), kde prvý krát použil meno Stendhal, ktoré vzniklo podľa názvu nemeckého mesta, rodiska archeológa a estetika Winckelmana.
Pomerne za dlhú dobu po návrate do Francúzska sa rozhodol vylíčiť neveselé zážitky svojho vnútorného života z rokov 1821 – 1830 v diele, ktoré nazval ako „Spomienky na egoizmus“ („Spomienky môjho ja“, „Souvenirs d´egotisme“). Aj keď dielo dokončil už roku 1832, vydané mohlo byť až posmrtne, o šesťdesiat rokov neskôr roku 1892. Ďalej je autorom niekoľkých cestopisných čŕt venovaných Taliansku – napr. „Rím, Neapol a Florencia“, ktoré vyšlo v dvoch vydaniach, pričom druhá verzia je podstatne prepracovanejšia a rozšírenejšia.

Stendhalov spis „O láske“ („De l´Amour“) sa neskôr stal jedným z jeho najznámejších diel, v dobe svojho vydania (1822) však zostal takmer nepovšimnutý. Stendhalove slávne romány

Spisovateľskej dráhe sa však naplno oddal až v piatom desaťročí svojho života, kedy začal písať romány. Predznamenaním troch veľkých diel, ktoré ho neskôr preslávili, je prvotina z roku 1827 nazvaná „Armance“ (v origináli: „Armance, on quelques scenes d´un salon de Paris en 1827“). Bude sa jednať o prózu zachytávajúcu prostredie vtedajších šľachtických salónov. Roku 1830 konečne vychádza prvý román z veľkej trojice: „Červená a čierna“ („Le rouge et le noir“) – niekedy tiež prekladané ako „Červený a čierny“. Preklad „Červená a čierna“ je však výstižnejší a lepšie hovorí o Stendhalovom spôsobe farebného videnia. Stendhal považuje červenú za farbu vzduchu a boja, revolty proti súdobému režimu, ale tiež vykresľuje symbol slobody a plného života, lásky a nenávisti, prítomnosti a šťastia. Naopak čierna je považovaná za predstaviteľku cirkevného tmárstva a despotizmu, ktoré nedovoľuje dôstojne žiť a naplno všetko prežívať, a núti k pretvárke a klamstvu.
V súvislosti so Stendhalom je často spomínaná jeho výsada pre farebnú symboliku. Stendhal rád používa farby pre odlíšenie jednotlivých emócií. Farebnú symboliku použil tiež v románe s názvom „Ružová a zelená“ („La rose et le vert“).

Lucien Leuwen je hrdinom Stendhalovho románu, v poradí druhého slávneho tria. Ide o bankárskeho, privilegovaného syna, ktorému môžu otcove peniaze zabezpečiť kariéru a úspech. Ale Lucien sa rozhodne nájsť si uplatnenie sám a odmieta otcovu pomoc stať sa bankárom a prijme miesto poručíka v mestečku Nancy, kde sa zaľúbi do Bathildy de Chasteller a snaží sa získať si jej priazeň.
Okrem toho sa musí rozhodnúť, k akému typu spoločnosti sa pridá a práve tu sa uplatňuje podtitul románu: „Červená a biela“. Jeho priateľ, republikán(reprezentant červenej) mu je sympatický, ale nesúhlasí s celým obsahom jeho myšlienok. Snaží sa preniknúť medzi miestnu „bielu“ aristokraciu. S pani de Chasteller si posiela dopisy rôzneho typu. Celý vzťah závisí na spoločnosti, ktorá nakoniec od seba mladých ľudí rozdelí vďaka intrige, ktorú pred Lucienom zinscenuje organizátor strany aristokratov, lekár Du Poirie, ktorý ho má presvedčiť, že madam de Chasteller práve porodila dieťa. Lucien odchádza.
V druhom diele sa vracia do Paríža, kde sa stáva pravou rukou ministra vnútra.

Je nutné dodať, že práve Lucien Leuwen je Stendhalov najpolitickejší román, ktorý vo svojej dobe ani nemohol byť vydaný a svetlo sveta uzrela celá jeho existujúca, nedokončená verzia až v dvadsiatom storočí. Stendhal prostredníctvom hlavného hrdinu popisuje vtedajšie politické podvody. Necháva napr. Luciena pripravovať niektoré podvodné finančné machinácie, zúčastniť sa a organizovať falšovanie volieb a pod.
Po smrti Lucienovho otca sa situácia zhoršuje. Banka má dlhy a nie sú peniaze na ich splatenie.. Celý román končí Lucienovou rezignáciou. Stáva sa (podobne ako Stendhal konzulom v Cicita-Vicchia) vyslancom v Capele. Stendhal do románu vložil všetko, čo mu v živote chýbalo – lásku, ktorú mu znemožnila nevyliečiteľná choroba, a politiku, pretože on v nej neuspel.

A konečne aj v treťom veľkom románe „Kartúza parmská“, alebo „Kartuziánsky kláštor parmský“, niekedy tiež chybne prekladané ako „Väznica parmská“, je čitateľ svedkom jedného farebného momentu za druhým. Stendhal sa nechal inšpirovať radou motívov zo starých talianskych kroník.
Hlavný hrdina Fabrizzio del Dongo je mladým talianskym šľachticom, u ktorého sa opäť prejavuje klasický Stendhalovský konflikt mladého hrdinu. Fabrizzio v sedemnástich rokoch zažíva posledný odlesk Napoleonovej vlády. Utečie do Francúzska a chce sa pridať k napoleonskej armáde, ku ktorej sa pripojí až v Belgicku, pred bitkou u Waterloo. Popis bitky u Waterloo je všeobecne považovaný za najslávnejší literárny úsek 19. storočia. Stendhal zachytáva konkrétne prostredie boja očami mladého neskúseného človeka. Stojí za zmienku, že práve tieto stránky inšpirovali Tolstého v jeho „Vojne a mieri“.
Po bitke sa vracia do Talianska, ktoré sa nachádza pod vládou stendhalovskej „čiernej“, a tak prežíva životné muky plné pretvárky a skrývania. Nasleduje gejzír intríg, kde je pravidlom neodhaliť svoje pravé ja a zamaskovať všetko (logiku a myšlienky). Na radu vojvodkyne Sanseverinovej nastupuje Fabrizzio na cirkevnú dráhu pod ochranou ministra Mosca. Avšak Fabrizzio nedokáže skrývať svoje charakterové rysy a nadšenie pre slobodu. Ani v tomto románe nechýba veľká láska, ktorá však sama o sebe nemôže Fabrizziovi priniesť východisko zo stiesňujúcej situácie. Clélia, jeho milá je totiž dcérou žalárnika a Fabrizzio väzeň.
Ku koncu ale dochádza k naplneniu lásky, vývoj ďalších rokov je zhustený až nakoniec vyústi k Cléliinej smrti, a Fabrizzio sa uchýli do kláštora a onedlho zomrie. Literárny štýl Stendhalovej tvorby

Stendhal je autorom na prelome romantizmu a realizmu. Vierohodne popisuje prostredie, v ktorom sa odohrávaju deje jeho románov. Podáva úplne presvedčivý obraz svojej doby.

Považuje za nudné dlhé odstavce týkajúce sa popisu krajín a odevov. Napriek tomu však dokáže čitateľa natoľko vtiahnuť do deja, že si on sám veľmi konkrétne predstaví prírodu, v ktorej sa odohrávajú najrôznejšie románové scénky, alebo zasa si predstaví dostačujúcim spôsobom približný vzhľad vystupujúcich postáv. U Stendhala je vidieť na prvý pohľad autorov zmysel pre realitu a životnú skúsenosť, aj napriek tomu u neho vystupujú romantické prvky. V podstate by sa dalo povedať, že chápe „romanticizmus“ ako umenie pre súčasnosť. Koniec koncov, nie je ani divu, že sa aj autorova osobnosť premieta do jeho tvorby, veď málokto žil tak rušným životom, ako práve Stendhal. Stendhal sa totiž vydal na spisovateľskú dráhu v dobe , keď už ho dovtedy prežité roky vybavili radou skúseností a zážitkov, či už radostných alebo naopak. Stendhal túžil po skutočnosti, po plnom hovorení revolučných názorov. Podporoval požiadavky umožňujúce realizáciu ľudskej dôstojnosti. Renesanciu, revolúciu a Taliansko, ako si ich potom zidealizoval, považuje za ideál skutočných, neskrývaných citov a silných mravov. Podobne nahliada na to, čo nazýva skutočnou láskou, ktorá pre neho predstavuje hlboký, ničím nepoškvrnený cit, berie ju ako vášeň, ktorá pohltí človeka celého a nedovoľuje mu akýkoľvek nadhľad nad vecou.
Stendhal sa v oblasti citov javí ako výborný psychológ; dokáže výborne zachytiť drobné záchvevy v jednaní a myslení milencov a jednotlivé stavy ich sŕdc. V opisovaní milostných vzťahov využíva poznatky, s ktorými zoznámil čitateľov vo svojom spise „O láske“. Niekedy sa uchyľuje aj ku svojmu mierne ironickému humoru, akým vpichuje vlastnosti, ktoré takejto láske ubývajú. Za hrdinov si Stendhal väčšinou vyberá mladých mužov (v Lamiel vystupuje výnimočne dievča, ale samozrejme úplne zapadá do prototypu klasického Stendhalovho mužského hrdinu).
Stendhal svojho hrdinu zakaždým vyzbrojí inými možnosťami, ale aj inými nedostatkami.
Julien Sorel obdržal do vienka neobyčajnú bystrosť a schopnosť uplatniť svoje dobré postrehy. Keby sa nesnažil pokryteckou cestou dobyť vyššie spoločenské postavenie, možno by prežil pokojný a príjemný život. U Luciena Leuwena je tento čisto materiálny nedostatok prekonaný a Lucien disponuje všetkým, čo by mu mohlo zaistiť pohodlný život. Ale ani on nie je spokojný, pretože nesúhlasí s tým, aby mu jeho otec pripravil cestičku a zariadil všetko potrebné.

Nekončí síce na popravisku, ale stráca záujem o všetko, čo sa deje okolo neho.
Do tretice Fabrizzio nedokáže využiť vo svoj prospech to, čo má a ani jemu nie je dopriate nájsť spokojnosť.
Všetci traja hrdinovia majú typickú stendhalovskú vlastnosť – niesu spokojný zo svojim životom a prostredím. Sú jasným výplodom konkrétnej spoločnosti svojej doby. Tá na nich pôsobí, ovplyvňuje ich myšlienky a vedie ich ku skaze. Stendhal okrem vnútorného konfliktu búriaceho sa hrdinu popisuje nadčasové problémy bežné v každodennom živote obyčajných ľudí.
V hociktorom období sa nachádzali nezrovnalosti medzi jednotlivými spoločenskými triedami, v každej epoche vývoja ľudstva sa objavovali lásky, ktoré sa nemohli naplniť, a stále v tom bola iná príčina, takisto ako vždy existovali najrôznejšie podvody, väčšie, či menšie intrigy.
Stendhal sa proste snažil priblížiť to, čo je staré ako ľudstvo samo a čo odjakživa prináša problémy. Pre presnejšie podanie situácie si vyberá momenty z jeho doby, ktoré presne dokumentujú ľudské potreby a starosti.