Čo nebolo v učebniciach

EDITH PIAF

Nič neľutujem

Nebola krásna, no muži jej ležali pri nohách. Zažila len krátke záblesky šťastia v moci bolesti a smútku, no jej úsmev prežiaril dobu, v ktorej žila. Ikona šansónu a symbol mondénneho Paríža EDITH PIAF by sa v týchto dňoch dožila sto rokov.

Nič neľutujem, tak znie asi najslávnejší šansón drobnej brunetky, ktorá si svojou útlou postavou vyslúžila meno Piaf – vrabčiak. Nebola to len pieseň. Ťažko chorá Edith tesne pred svojou smrťou sa v parížskej Olympii vyznala zo svojich zmarených lások, bolesti zo strát najdrahších bytostí, alkoholovej a drogovej závislosti. No nad tým všetkým zvíťazila láska, ktorú rozdávala i prijímala.

SVÄTÁ TERÉZIA
Traduje sa, že Edith prišla na svet na ulici. Malé, neduživé dievčatko strávilo s matkou na ulici prvé tri roky života a potom poputovalo na výchovu k svojej starej matke Zephore, majiteľke verejného domu. Edith však na detstvo v bodreli veľmi rada spomínala. Tvrdila, že dievčatá starej mamy – prostitútky mali zlaté srdce a rozmaznávali ju. Po prvý raz tu ochutnala mlieko a dostala pekné šaty. Keď pre zápal rohovky načas oslepla, Zephora zavrela na deň podnik a spolu s dievčatami sa šli pomodliť k svätej Terézii z Lisieux. Modlili sa naozaj vrúcne a svätica ich prosby vypočula, lebo Edith sa po ôsmich dňoch zrak vrátil. Odvtedy považovala sv. Teréziu za svoju patrónku, obracala sa na ňu v ťažkých chvíľach.

OPÄŤ NA ULICI
Komediálny talent a nadpozemsky krásny hlas, to bolo jediné dedičstvo, ktoré jej zostalo po rodičoch. Po smrti starej mamy bola odkázaná sama na seba. Začala sa živiť ako pouličná speváčka a mala veľký úspech. Tu jej osud priviedol do cesty aj prvú lásku Luisa Duponta, ktorému v sedemnástich porodila dcérku Mercelle. Nebola zrelá na materstvo, ale svoju dcérku nesmierne ľúbila a starala sa o ňu, ako najlepšie vedela. Keď ako dvojročná zomrela na zápal mozgových blán, takmer jej puklo srdce. Dievčatko nemala za čo pochovať, a tak sa pokútnym spôsobom dostala k pár drobným na zaplatenie kňaza a maličkú zabalenú len v handrách uložila do hrobu na odľahlom mieste cintorína. Bolesť zo straty dieťaťa nikdy neprebolela a poverčivá Edith odvtedy považovala ľudí, ktorých meno sa začínalo na M či znelo podobne ako Marcelle, za osudových. Jej najväčšia životná láska majster sveta v boxe Cerdan sa volal Marcel.

CIRKUS MEDRANO
Edith sa potulovala na ulici niekoľko rokov, kým stretla svojho prvého mecenáša Luisa Leplého, ktorý jej zorganizoval v roku 1936 koncert v cirkuse Medrano. Od tej chvále sa začal Edithin triumfálny vzostup medzi hviezdy, kde sa udržala počas celého svojho života a žiari tam aj viac ako polstoročie po smrti.
Nasledujúce desaťročia prežila ako na hojdačke, ovácie neskutočnej slávy a popularity sa striedali s obdobiami depresií, drog a alkoholu tak často, ako sa striedali jej milenci zvučných mien. Yves Montand, Jean Cocteau, Raymond Asso. No najväčšiu lásku stretla počas svojho turné po Spojených štátoch amerických v roku 1948.
V čase, keď tu Edith koncertovala, bol na zahraničnom turné aj jej krajan, majster sveta v boxe Marcel Cerdan. Bola to láska na prvý pohľad, zakrátko sa stali z nich milenci. Marcel bol v tom čase ženatý a mal tri deti, no Edith to neprekážalo. Marcela skutočne milovala. Slávny boxer kvôli Edith neustále pendloval ponad oceán medzi Francúzskom a Amerikou. Jeho posledný liet mal zvláštnu predohru. Edith tvrdila, že ju zmáhal divný nepokoj, nechcela svojho milenca pustiť preč. No Marcel bol viazaný zmluvou. Aby ju trochu rozptýlil, pred odchodom sa s ňou zahral hru a schoval sa za akvárium. Edith zazrela jeho tvár skreslenú sklom a vodou a strašne sa vyľakala. Pripomínal jej mŕtvolu. Nástojila na tom, aby odložil svoj let. On však neposlúchol. Jeho lietadlo havarovalo nad Azorskými ostrovmi. Pád nikto z cestujúcich neprežil.

SLÁVA, DROGY A LÁSKA
Edith sa z Marcelovej smrti nikdy nespamätala, aj keď sa o to pokúšala v náručiach mnohých slávnych mužov. Popri Charlesovi Aznavourovi tam možno zaradiť aj Gilberta Bécauda či Jaquesa Pillsa, s ktorým sa aj zosobášila a svedkom na svadbe nebol nik iný ako slávna Marlen Dietrich. Do tohto obdobia spadajú aj jej najväčšie triumfy, ale zároveň aj najväčšie alkoholové či drogové excesy.
Keď v roku 1951 prežila dve automobilové nehody, trpela takými bolesťami, že jej v nemocnici podávali morfín. Zakrátko bez tejto drogy už nevydržala. Potrebovala čoraz väčšie množstvo. V takom stave vyšla na javisko, nepamätala si texty, potácala sa a ťažko artikulovala. Obecenstvo ju vypískalo. V tom čase absolvovala tri odvykacie kúry. Z drog sa síce dostala, ale vzápätí padla do osídiel alkoholu. Vypredávala veľké svetové operné sály, ktoré striedala s operačnými, nemocničnými. Zdravie ju zrádzalo čoraz viac. Na javisku to ešte stále bola diva s neopakovateľným, priam božským hlasom, no v súkromí, vetchá žena, hoci ledva prekročila štyridsiatku.

POSLEDNÁ LÁSKA THEO
Mala štyridsaťsedem rokov a trpela artritídou, keď jej osud priviedol do cesty posledné vášnivé vzplanutie v podobe o dvadsať rokov mladšieho gréckeho kaderníka Theophanisa Lamboukasa. Dlho sa tomuto vzťahu vzpierala. Dovtedy nemilosrdne kritizovala svoje kolegyne, ktoré sa zamilovali do zajačikov. Na napokon podľahla. Na svadbu sa nevedela ani učesať. Pokrútené a nevládne ruky nedokázali udržať hrebeň. S láskou to spravil Theo. Pred oltárom tvorili zvláštny pár. Skrčená žena so žiarivým, nádherným úsmevom plným lásky a prototyp mladého gréckeho Apolóna. Boli to práve jeho mocné chlapské ruky, ktoré jej naposledy zatlačili viečka, keď desiateho októbra v roku 1963 skonala v jeho náručí. Na tvári zničenej smútkom, drogami a alkoholom dominoval jej typický dievčensky nevinný úsmev.