Keď bolo veľmi zima- ako neskôr rozprával Alec –mama im dávala každému po dva horúce zemiaky, aby si zohrievali ruky cestou a potom ich v škole zjedli. Ak pršalo, nosievali topánky a ponožky zavesené na krku, aby sa mali do čoho preobuť, a zas v peknom počasí chodievali do školy bosí. Pred kým by sa aj boli hanbili, keď z dvanástich alebo pätnástich žiakov boli deviati Flemingovci alebo ich bratranci. Alec po celý život zdôrazňoval, že najlepšie základy si nadobudol pri potulkách prírodou. „Myslím,“ vravieval, „že mojím najväčším šťastím bolo, že som vyrástol v početnej rodine, na vidieckom majeri. Nemohli sme si dovoliť míňať peniaze; ale ani sme ich nemali za čo míňať. A potom, naučili sme sa tisíce vecí, ktoré mestský človek jakživ nepozná.“ Chlapci v mestách sa učia z kníh; knihou Flemingovie chlapcov bola živá príroda. Treba zdôrazniť, že táto statkárska rodia si veľmi zakladala na výchove svojich detí. Ako Alexander Fleming vyrastal, posielali ho postupne do čoraz lepších tamojších škôl. Škóti si úprimne vážia vzdelanie. Pretože mnohý musia odísť z domova a v Londýne sa pokúšať o šťastie, vedia, aké je dôležité, aby do Anglicka prišiel človek dobre podkutý vedomosťami. Otec mu zomrel keď mal sedem rokov. Keď mal trinásť rokov, odchádza so svojimi bratmi do Londýna. Bola to náhla zmena, prejsť od potokov plných pstruhov, zajačích brlohov a vtáčich hniezd do hlučného veľkomesta, kde iba tu i tam vidíš stromy a pažiť v parkoch a na námestiach. Podzemná železnica, vtedy ešte na paru, otriasala každých desať minút domom na Marylebone Road, kde Fleming so svojimi bratmi býval. Alec, a po ňom Róbert, sa zapísali na Polytechnic School na Regent Street. Tam sa vyučovali všetky predmety okrem gréčtiny a latinčiny. Keď Alec prišiel do školy, zaradili ho do triedy prislúchajúcej jeho veku. Ale bol taký pokročilý, že po dvoch týždňoch preskočil štyri triedy, takže bol najmladší medzi spolužiakmi. Škótske vyučovacie metódy prinášali úžitok. Roku 1900, keď vypukla Búrska vojna na najvzdialenejších výbežkoch Afriky, John a Alec Fleming, a neskôr i Róbert, sa zverbovali do London Scottish, výlučne škótskeho pluku. V dvadsiatich rokoch zdedil neveľkú sumu po strýcovi Johnovi, ktorý celý život gazdoval na majetri Low Ploughland a zanechal majetok bratom a sestrám alebo ich potomkom; na tie časy to bol značný obnos, lebo osmina z ôsmej časti poskytovala mladému Flemingovi dvestopäťdesiat libier. Tom mu poradil, aby sa hneď začal venovať medicíne. Keby nebol dobrým strelcom, možno by životne dôležitý liek penicilín, nikdy neuzrel svetlo sveta. Alexander Fleming prišiel na školu St. Mary v októbri 1901.