František Jozef I. životopis

František Jozef :

Narodil sa 18.08.1830 vo Viedni – zomrel 21.11.1916 vo Viedni. Bol to rakúsky cisár, český a uhorský kráľ. Jeho ctižiadostivá matka Žofia Bavorská ho cieľavedome vychovávala ako budúceho cisára, viedla ho k zodpovednosti a usilovnosti. Od malička žil v presvedčení o božskej vyvolenosti dynastie. Pocit výnimočnosti samozrejme mladého arcivojvodu doviedol k izolovanosti a sebadôvere. Po celý svoj život sa nezblížil ani so svojimi súrodencami. V trinástich rokoch nastúpil do služieb armády v hodnosti plukovníka. Jeho záľuba vo vojenčine mala vplyv aj na celé jeho obliekanie, nosil výlučne uniformy. Vzhľadom na to, že prebral vládu v skorom veku, nedostal obecnejšie a širšie vzdelanie. Veľmi si obľúbil kreslenie, zatiaľ čo v hudbe nenachádzal taký vzťah. Necelý rok sa zoznamoval s právom a vedou o štáte.
Dňa 02.12.1848 sa v Olomouci Ferdinand I. zriekol trónu v prospech osemnásť ročného Františka Jozefa I. Nový cisár sa oprel o rakúskeho ministerského predsedu Felixa – knieža Schwarzenberg, potlačil revolúciu a obnovil veľmocenské postavenie Rakúska v talianskej a nemeckej oblasti. Vo vnútornej politike odvolal ústavu, obnovil absolutistické zriadenie a sám prebral vládu (1852), avšak s nedostatkami politických skúseností. Behom Krymskej vojny (1854-1856) si Rakúsko znepriatelilo Rusko, rovnaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie aj do vojny s
Francúzskom a Sardíniou (1859). Ako generalizmus nepreukázal cisár vojvodcovské nadanie. Po niekoľkých porážkach odstúpil Lombardsko, mocensky vyčistil taliansku oblasť a bezmocne pozoroval vznik národného talianskeho štátu. Po prehre s Pruskom (1866) sa Rakúsko stiahlo aj z nemeckej oblasti a prišlo o Benátsko. Po katastrofálnej porážke došlo k liberalizácii systému a v roku 1867 k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty, komplikovaný systém spoločných a oddelených ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko malo spoločného panovníka, armádu a zahraničnú politiku. Vyrovnanie ríšu neupevnilo, viedlo naopak k posilneniu nacionalizmu u nespokojných národov a vo svojej podstate zapríčinilo zánik ríše. František Jozef I. sa až do svojej smrti bránil ďalšej federalizácii ríše, dodržoval ústavu a vyrovnanie. Liberálne vlády (1867-1879) zaviedli pokrokový školský, tlačový a volebný zákon, českú otázku samozrejme nevyriešili.

Zahraničnej politike sa podarilo v roku 1878 okupovať Bosnu a Hercegovinu, uzatvoriť spojenectvo s Nemecko (1879), čo o tri roky neskôr rozšírilo Taliansko (Trojspolok). Konzervatívna vláda baróna Taaffeho prehĺbila volebnú reformu. Po roku 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár plnil dôležitú integrujúcu úlohu. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom tradície a spravodlivosti. V roku 1907 bolo zavedené všeobecné volebné právo. Rakúsko-Uhorsko chcelo veľmocensky ovládnuť Balkán, kde narazilo na ruské ambície. V roku 60.-teho výročia cisárovho nástupu došlo k anexii Bosny a Hercegoviny, ktorá vyvolala vážnu medzinárodnú krízu. O šesť rokov neskôr vypukla prvá svetová vojna. František Jozef I. zomrel uprostred vojny po 68 rokoch vlády a bol pochovaný do kapucínskej krypty vo Viedni. Z manželstva s Alžbetou Bavorskou sa mu narodili štyri deti : Žofia (1855-1857), Gizela (1856-1932), Rudolf (1858-1889) a Mária Valéria (1868-1924). Cisár svoju manželku miloval, ale kôli svojej citovej chladnosti, Alžbetinej extravagantnosti a zásahom svojej matky šťastné manželstvo zroskotalo. Rodinu stíhala jedna tragédia za druhou. Brata Maximiliána zastrelili v roku 1867 v Mexiku, jediný syn Rudolf spáchal v roku 1889 samovraždu a cisárovná sa stala v roku 1898 obeťou atentátu. Behom svojej vlády mal 5 následníkov trónu : brata Maximiliána, syna Rudolfa, brata Karola Ľudovíta, synovca Františka Ferdinanda d´Esteho a prasynovca Karola I.