Básnik v mene krásy a lásky bojuje proti zlu, proti všetkému prízemnému, čo ho obklopuje, povznáša sa nad „prózu života“, no zároveň naznačuje perspektívy v záujme lepšieho usporiadania života. Vyslovil tu nielen vlastné pocity, ale aj pocity svojej generácie. Písal i ľúbostné básne inšpirované láskou k budúcej manželke A. Sekovičovej (Opustená, Žaloba, Vraví oko tvoje), ktorej sa prihováral ako k „sestre svojej duše“. Jeho poézia v dobovom kontexte zapustila hlboké korene, bola silným inšpiračným zdrojom a výrazne ovplyvnila vývin slovenskej poézie nielen v období literárneho romantizmu, ale v nejednom ohľade na ňu nadväzovali aj príslušníci vajanskovsko-hviezdoslavovskej generácie.