Ľudovít Štúr životopis

Ľudovít Štúr bol vedúcou osobnosťou slovenského života v období vrcholiaceho národného obrodenia. Vystupoval proti národnému útlaku, proti pomaďarčovaniu Slovákov, presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Bol jazykovedcom, publicistom, politikom, básnikom, literárnym teoretikom.
Pochádzal z učiteľskej rodiny. Študoval v Nemecku (v Rábe). Po štúdiách na nemeckom gymnáziu prišiel na lýceum do Bratislavy na lýceum, kde sa stal členom Spoločnosti česko-slovanskej. Spoločnosť česko-slovanská vznikla v roku 1829 na bratislavskom lýceu. Jej zakladateľmi boli Karol Štúr a Samo Chalupka. Zo začiatku to bol študentský samovzdelávací spolok, ktorý sa po príchode Ľudovíta Štúra na lýceum v roku 1835 začína zaoberať národnými, politickými a vlasteneckými otázkami. 24. Apríla 1836 Štúr podnikol výpravu na Devín, kde účastníci prijali k svojmu krstnému menu aj symbolické slovanské meno (Ľudovít Velislav Štúr, Hurban a Hodža – Miloslav). Uhorská vláda zakázala všetky študentské spolky, a tak aj Spoločnosť česko-slovanská v roku 1837 zanikla. Štúr preniesol jej činnosť na Katedru reči a literatúry česko-slovanskej, kde pôsobil ako zástupca profesora Palkoviča.
Odišiel do Nemecka (do Hallu) na dvojročný študijný pobyt. Po návrate prednášal o slovanských literatúrach. Tu hlásal svoje politické názory. Pre vlasteneckú činnosť a za svoje názory ho v roku 1843 z katedry odvolali. Zdvihla sa vlna odporu. Študenti na protest odišli študovať do Levoče a vtedy Janko Maňuška napísal báseň Nad Tatrou sa blýska. Štúr nerezignoval a venoval sa politickej a publicistickej činnosti.
Z hľadiska existencie národa bolo v tomto období dôležité uzákonenie spisovnej slovenčiny, ktorá by zjednotila katolíkov i evanjelikov. V roku 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom dohodli na novej kodifikácii spisovného jazyka. Básnik Ján Hollý ich reformu schválil. Za základ si vzali stredoslovenské nárečie a uzniesli na fonetickom pravopise (píš ako počuješ). Prvou knihou v štúrovskej slovenčine bol druhý ročník almanachu Nitra.

Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí (1846) – vysvetľuje dôvody, prečo sa spoločne s Hurbanom a Hodžom rozhodli uzákoniť nový spisovný jazyk. Nadišiel čas národného prebudenia, nového života, ktorý si vyžiadal i tento krok. Dokazoval v ňom, že za samostatný národ možno považovať iba ten celok, ktorý má vlastnú jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť.

Základy gramatiky objasnil v knihe Nauka reči slovenskej (1846) – prejavil sa tu ako vynikajúci jazykovedec. Toto jazykovedné dielo sa skladá z niekoľkých častí, obsahuje hláskoslovie, morfológiu, pravopis i skladbu (syntax). Po tom ako ho zbavili miesta na lýceu, venoval sa Štúr viac národnej politike. Začal vydávať Slovenskje národňje noviny (1845-1848) s literárnou prílohou Orol tatránski. Boli to prvé slovenské politické noviny, v ktorých boli popri národno-vzdelávacích a literárnych cieľoch aj požiadavky sociálne. Žiadal v nich zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty, zveľadenia obchodu, priemyslu a rozšírenie národného školstva.
Svoje požiadavky tlmočil Štúr aj ako poslanec za mesto Zvolen v uhorskom sneme (1843-1848). V máji roku 1848 sa predstavitelia národného hnutia zišli v Liptovskom sv. Mikuláši, kde sformulovali Žiadosti slovenského národa. V nich žiadali uplatnenie slovenčiny v úradoch a školách, autonómiu Slovenska v rámci Uhorska. Nová uhorská vláda neakceptovala tieto požiadavky a vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač, pred ktorým ušli do Čiech, kde opäť obhajovali Žiadosti slovenského národa.
V septembri 1848 utvorili vo Viedni Slovenskú národnú radu, ktorá viedla povstalecké akcie proti uhorskej vláde. Verili, že Viedeň uzná ich požiadavky. Avšak ich nádeje sa nesplnili a po potlačení revolúcie ministerský predseda Bach dal Štúra, Hurbana a Hodžu pod policajný dozor. Sklamanie z výsledkov revolúcie, kritiku rakúskej ríše a vieru v jej rozpad vyjadril Štúr v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vyšlo až po jeho smrti (1867).


Štúrova básnická tvorba nie je rozsiahla. Už ako študent uverejňoval v češtine cyklus básní Dumky večerní. Bola to jeho prvá básnická zbierka. Reagoval v nej na situáciu v slovenskom národnom a spoločenskom živote. Vyznáva sa z odhodlania bojovať za Slovákov i za cenu života.
Intímnu romantickú lyriku predstavujú elegické básne Spevy a piesne – opisuje tu svoju mladosť, straty ideálov, svoj rodný kraj i stratu svojich najbližších. Názory na literatúru Štúr vyjadril v knihe O národných piesňach a povestiach plemien slovanských – bola vydaná v češtine. Hovorí, že literatúra musí vychádzať z ľudovej slovesnosti. Vyslovil myšlienku, že Slovania vyniknú v budúcnosti národnou poéziou, pretože v nej víťazí láska a obetavosť za vlastný národ.

Posledné roky života prežil Štúr v Modre, kde zomrel na následky zranenia pri poľovačke. Tu je aj pochovaný a je tu zriadené i múzeum.