Ľudovít Štúr bol vedúcou osobnosťou slovenského života v období vrcholiaceho národného obrodenia. Vystupoval proti národnému útlaku, proti pomaďarčovaniu Slovákov, presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Bol jazykovedcom, publicistom, politikom, básnikom, literárnym teoretikom.
Pochádzal z učiteľskej rodiny. Študoval v Nemecku (v Rábe). Po štúdiách na nemeckom gymnáziu prišiel na lýceum do Bratislavy na lýceum, kde sa stal členom Spoločnosti česko-slovanskej. Spoločnosť česko-slovanská vznikla v roku 1829 na bratislavskom lýceu. Jej zakladateľmi boli Karol Štúr a Samo Chalupka. Zo začiatku to bol študentský samovzdelávací spolok, ktorý sa po príchode Ľudovíta Štúra na lýceum v roku 1835 začína zaoberať národnými, politickými a vlasteneckými otázkami. 24. Apríla 1836 Štúr podnikol výpravu na Devín, kde účastníci prijali k svojmu krstnému menu aj symbolické slovanské meno (Ľudovít Velislav Štúr, Hurban a Hodža – Miloslav). Uhorská vláda zakázala všetky študentské spolky, a tak aj Spoločnosť česko-slovanská v roku 1837 zanikla. Štúr preniesol jej činnosť na Katedru reči a literatúry česko-slovanskej, kde pôsobil ako zástupca profesora Palkoviča.
Odišiel do Nemecka (do Hallu) na dvojročný študijný pobyt. Po návrate prednášal o slovanských literatúrach. Tu hlásal svoje politické názory. Pre vlasteneckú činnosť a za svoje názory ho v roku 1843 z katedry odvolali. Zdvihla sa vlna odporu. Študenti na protest odišli študovať do Levoče a vtedy Janko Maňuška napísal báseň Nad Tatrou sa blýska. Štúr nerezignoval a venoval sa politickej a publicistickej činnosti.
Z hľadiska existencie národa bolo v tomto období dôležité uzákonenie spisovnej slovenčiny, ktorá by zjednotila katolíkov i evanjelikov. V roku 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom dohodli na novej kodifikácii spisovného jazyka. Básnik Ján Hollý ich reformu schválil. Za základ si vzali stredoslovenské nárečie a uzniesli na fonetickom pravopise (píš ako počuješ). Prvou knihou v štúrovskej slovenčine bol druhý ročník almanachu Nitra.

Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí (1846) – vysvetľuje dôvody, prečo sa spoločne s Hurbanom a Hodžom rozhodli uzákoniť nový spisovný jazyk. Nadišiel čas národného prebudenia, nového života, ktorý si vyžiadal i tento krok. Dokazoval v ňom, že za samostatný národ možno považovať iba ten celok, ktorý má vlastnú jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť.