Jeho básnické začiatky formovala poézia Jana Nerudu. Moderna ho zaujala duchom voľnosti, nespútanou obrazotvornosťou i voľným veršom. Jeho básne sú však od začiatku výrazne epické. Je autorom básnickej zbierky Slezské písně. Základný motivický pôdorys jeho básní vytvorili silný osobný zážitok a nenaplnený hlboký cit. Básne tvoria tri motivické okruhy: intímny, sociálny a národný. Intímna lyrika zobrazuje pocity životnej osamelosti, citovej zrady, sklamania (Červený květ, Motýl), ale aj smútok po rodinnom kozube (Jen jedenkrát). Vo väčšine básní reaguje Bezruč na národný a sociálny útlak sliezskeho ľudu. Zobrazuje baladické príbehy zo života ľudí v Beskydách a na Sliezsku. Zachytáva utrpenie robotníka v ostravských baniach, vykorisťovanie, útlak, ich nenávisť voči pánom, ich túžbu po živote bez vykorisťovania.
Básne:
- Maryčka Magdonova: je to sociálna balada, zobrazuje biedu
- Ostrava: vyjadruje protest ľudu proti útlaku
- Ty a já: vyzýva do revolúcie
V ďalších básňach odsudzuje národnostný útlak – germanizáciu:
- 70 000: odsudzuje ponemčovanie
- Kantor Halfar: opisuje tragédiu učiteľa, ktorý odmieta učiť deti po nemecky a nakoniec spácha samovraždu
Pre Bezručove básne je typická tzv. autoštylizácia, básnik splynul s ľudom, preberá na seba dramatické príbehy postáv, ako keby on bol tým hrdinom básne, hovorí v 1. osobe (sto roků v šachtě žil, mlčel sem, sto roků kopal sem uhlí – text básne Ostrava), alebo je v básni prítomný, napr. V Maryčke Magdonovej sleduje osud siroty, oslovuje ju, dáva jej otázky ako keby bol priamym svedkom jej nešťastia. Symbolom útlaku sú majitelia lesov, baní, tovární, ktorých zobrazil v postave markíza Géra, symbolom postavy z ľudu je Maryčka Magdonova. Z Bezručových Básní vyznieva láska k ubiedenému ľudu, súcit s ním a nenávisť voči jeho utláčateľom. Druhá básnická kniha Stužkonoska modrá je plná sklamania, smútku a zatrpknutosti básnika zo skutočnosti.