Tiež hlboko zasiahla do rozvoja slovenského ženského hnutia, zapísala sa do činnosti spolku slovenských žien Živena, prispievala do časopisu Dennica, od roku 1910 vydávala literárny časopis Živena. Na začiatku svojej literárnej tvorby píše poviedky a črty, v ktorých využila spomienky a skúsenosti z detstva, mladosti i zvyky na novohradskom vidieku (Na dedine, Prípravy na svadbu, V Čiernickej škole).
Neskôr (zrejme pod vplyvom Vajanského) si okrem dedinského prostredia všíma aj život panských rodín malého mesta (Prvé previnenie, Popolka, Za letného večera), najvýraznejší je dvojzväzkový román Proti prúdu - v centre pozornosti spisovateľky je návrat najlepších príslušníkov zemianstva k slovenskému národu. Túto ideu dejovo rozvíja na láske a manželstve Oľgy Laskárovej z národne uvedomelej rodiny s odrodilým zemanom Šavelským, z ktorého sa stane bojovník za národné práva.
Výnimočné postavenie v slovenskej literatúre majú jej dvojdielne zápisky Moje deti - dva životy od kolísky po hrob. Je to kniha o deťoch, v ktorej sa vrúcny materinský cit, prenikavá schopnosť pozorovať a vidieť, výchovný takt, ale aj vybrúsený literárny štýl spojili do vzácneho umeleckého celku. Usmievavé čaro drobných detských dobrodružstiev a opravdivý hlboký smútok matky, ktorá nakoniec stratila obe deti sú v diele stvárnené v takej ľudskej čistote ako v máloktorom inom umeleckom diele našej literatúry.
Šoltésová spolu s Vansovou a niekoľkými ďalšími spisovateľkami, ktoré vstúpili do slovenskej literatúry koncom 19. storočia, dokumentujú, že proces duchovného osamostatňovania sa ženy začína zohrávať dôležitú úlohu nielen v slovenskej literatúre, ale aj v slovenskom národnom hnutí.