Pavol Országh Hviezdoslav životopis

Vlastným menom Pavol Országh, vstúpil do literatúry na sklonku 60. rokov 19. storočia, keď kultúrny život na Slovensku veľmi nepriaznivo poznačili dôsledky rakúsko-maďarského vyrovnania. P.O.H. je najväčší slovenský realistický básnik, narodil sa vo Vyšnom Kubíne. Vyštudoval právo, ako advokát pôsobil v Dolnom Kubíne a Námestove. Už počas štúdia v Miškovci začína písať prvé básne v maďarčine, vidí svoje veľké vzory v tvorbe Petófiho a Aranya. V čase, keď slovenskú básnickú tradíciu reprezentuje dielo Hollého, S. Chalúpku, A. Sládkoviča, J. Kráľa či J. Bottu, Hviezdoslav nevie o tom, že sa dá básniť aj v materčine. V rozhodujúcej chvíli prichádzajú na pomoc mladému Országhovi viacerí popredné oravskí národovci, ktoré obrátili jeho pozornosť na slovenskú poéziu, najmä na poéziu Andreja Sládkoviča.
Svoje 1. slovenské dielo, prvotinu Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1868) vydal v devätnástich rokoch za pomoci oravských národovcov. Venoval je Andrejovi Sládkovičovi, námety čerpal z Oravy. Hviezdoslav sa spriatelil s Kolomanom Banšelom, v dvojici organizovali literárne podujatie, ktorému chceli dať charakter generačného vystúpenia. Na jar 1871 vyšiel ich pričinením almanach Napred. Je to prvý spoločný zborník literárnych prác mladej nastupujúcej generácie, ktorý na Slovensku vyšiel od čias štúrovcov. Hviezdoslav v ňom publikoval okrem drámy Otčim 14 lyrických básní. Ich myšlienková skladba siaha od vyslovenia ľúbostnej túžby cez vyznávanie národného povedomia až po všeľudské problémy. Tým sa približne končí prvá kapitola Hviezdoslavovho básnického vývinu. Jej zavŕšením je cyklus 14-nástich lyrických básni Jesenné zvuky, publikovaných v roku 1878 v Orle.
Hviezdoslavovo dielo možno rozčleniť na štyri skupiny: lyrika, epika, dráma, preklady.
LYRIKA:
Celá lyrická tvorba je oslavou hornooravskej prírody a jej ľudu. Pre Hviezdoslava je príroda nenahraditeľným zdrojom inšpirácie, je mu symbolom pokoja a spravodlivosti. Ľud je preňho nezničiteľná sila, ktorá zachováva všetky morálne hodnoty. Vytvoril osem básnických cyklov, ktoré predstavujú jeho životopis.
1) Sonety - sú prvým väčším znelkovým celkom v modernej slovenčine v sylabotonickom veršovanom štýle.

Zamýšľa sa nad záhadami vesmíru, možnosťami ľudského poznania, hľadá únik do sveta fantázie, nakoniec si uvedomuje, že jeho miesto je na Zemi.
2) Letorosty (1885-1896) ako celok predstavujú umelecky najcennejšiu zbierku slovenskej poézie, pre ktorú je príznačná veršovaná pestrosť a strofická rozmanitosť. Letorosty I. - vyslovuje v nich realistický, estetický obraz vlastnej tvorby, opakuje tu svoj básnický program: "čo dávam, dávam z úprimnej duše". Hneď na začiatku určil základnú vlastnosť svojej poézie - úprimnosť. Z jeho veršov zaznieva úcta k prírode. Letorosty II. - sú poznačené smútkom "čierneho roku", ktorý privádza básnika na hranice zúfalstva, beznádeje. V tomto roku zomiera jeho matka, otec a po roku aj brat zanechávajúci dve siroty, ktoré si básnik adoptoval - báseň Pustý dom - smrť najbližších ho núti zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Letorosty III. - básnik postupne prechádza od osobných hodnôt k problémom života slovenského ľudu: báseň K vám, urodzeným, veľkomožným je ostrou kritikou vykorisťovania a príživníctva. Napísal spomienkové básne na matku - Priadka, na otca - Roľník.
3) Žalmy a hymny - (1885-1895) - básnik tu porovnáva svoje predstavy o živote a ľudstve sa skutočným stavom sveta. Žiali nad postavením slovenského národa, búri sa voči Bohu, že opustil národ.
4) Prechádzky jarom a 5) Prechádzky letom - inšpirovaným zdrojom je príroda v mnohorakých podobách. Jej úchvatná krása, nezničiteľná sila a schopnosť neustálej regenerácie vyvoláva predstavu o nezničiteľnosti ľudstva, ktorá sa tak isto obnovuje novými a novými generáciami.
6) Stesky - napísal ich po príchode z Námestova do Dolného Kubína, sú žalostným povzdychom nad tým, že zostarol, prešla jar i leto jeho života a nadišla jeseň - báseň Ach, nie som viac ten, čo som býval.
7) Dozvuky - základným motívom je myšlienka staroby, lúčenia sa so životom, básnik však verí v ľud, v jeho lepšiu budúcnosť - báseň Ľud sa budí, ľud sa budí.
8) Krvavé sonety - napísal ich v roku 1919, sú najväčším dielom Hviezdoslava, obsahujú 32 sonetov, vrcholí v nich básnikov humanizmus. Objavuje sa v nich nová tematika? vojna, mier, všeľudské otázky. Autor reaguje na poníženú a pošliapanú ľudskosť v čase 1. sv. vojny. Vytvoril otrasný obraz vojny a jej ničivých dôsledkov pre ľudstvo. Trápi ho otázka kto je za túto hrôzu a utrpenie zodpovedný. Hoci nenachádza priamu odpoveď, tuší, že je to egoizmus jednotlivcov, skupín, národov založený na hmotárstve a prospechárstve. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. Ostro obžalúva nemilosrdne súdi buržoáznu spoločnosť, jej vzdelanosť i kultúru, ale aj pokrytectvo kresťanstva, ktoré nedokázalo zabrániť krviprelievaniu. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho aj osud Slovanstva a vlastného národa.

V záverečných sonetoch tohto "spevu o krvi" vyslovuje túžbu po miery i vieru v ľudskejšie, spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti.
EPIKA:
- je písaná len vo veršoch, hlavnou témou je života ľudu, autor sa sústredil na vykreslenie jednotlivých postáv svojich diel. Vytvoril veľké epické skladby: Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský. Z menších básnických poviedok utvoril navzájom súvisiace obrazy, najmä zo života dedinského ľudu: Poludienok, Večera, Bútora a Čutora, Na obnôcke. Ďalší okruh tvoria básne s biblickou tematikou: Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov, Vianoce. Rozsiahle miesto zaujímajú básne, ktoré Hviezdoslav začal písať po roku 1900, básnik ich nazval kratšou epikou - Zuzanka Hraškovie, Na Luciu, U kaplice.
Hájnikova žena: je lyricko – epicko - reflexívna skladba, opisuje život ľudí na Orave a ich súžitie s prírodou. Konfliktom diela je vzťah medzi pánmi a ľudom – svetom chalúp a svetom kaštieľov. V skladbe sa vyskytujú kontrasty: chalupa, ľud – kaštieľ, páni, práca, skromnosť – pýcha, zloba. Autor nechal vyniknúť morálne vlastnosti ľudu. Dej sa odohráva pod Babou horou, Miško Čajka je hájnikom, má mladú ženu Hanku, prežívajú šťastné chvíle, no nie dlho. Ich pokojný a šťastný život naruší mladý Artuš Villáni. Usporiada poľovačku na jelene, musel sa jej zúčastniť aj Miško. Artuš sa nebadane vytratí z poľovačky s úmyslom zmocniť sa Hanky. Hanka sa bráni, zabije ho. Miško je hrdý na vernosť svojej ženy, zoberie vinu sa seba a uväznia ho. Hanka sa z oho zblázni, príde na súd a povie pravdu. Miška oslobodia a spolu odchádzajú do hôr.
V epose Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský sa Hviezdoslav zaoberá otázkou zemianstva, zdôrazňuje v nich upadajúce zemianstvo, ktoré prestalo hrať dôležitú úlohu v spoločnosti a proces splývania zemianstva so sedliackou vrstvou.
Ežo Vlkolinský – epos je písaný vo veršoch, dej sa odohráva vo Vyšnom Kubíne, hlavné postavy: - Ežo – je národne uvedomelý zeman
- Ester – Ežova matka, je hrdá schudobnená
zemianka
- Žofka Bocková - chudobné sedliacke dievča
Konflikt deja sa zakladá na protiklade vzťahu zemianstva a ľudu. Hlavná problematika je obsiahnutá v spore zemianskej matky so synom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku. Vyhnaný z domu, uchýli sa k strýkovi Eliášovi, nepriateľovi jeho nebohého otca i matky. Strýko Eliáš vystrojí Ežovi svadbu, aby urobil sestre napriek. Na svadbe dochádza k roztržke medzi zemanmi a sedliakmi.

Ežo- zeman, hlboko humánny človek rieši roztržku slovami: „Zeman, nezeman všetko jedno.“ Nakoniec sa Ester zmieri s Ežom prostredníctvom vnúčika Benka.
Hviezdoslav naznačil v diele zánik zemianstva ako spoločenskej vrstvy, jeho záchranu vidí iba v tom, že splynie s ľudom a začne žiť sedliackym životom.
Gábor Vlkolinský: je lyricko – epická skladba, je voľným pokračovaním eposu s pokrokovou myšlienkou, že zemianstvo dohralo už svoju úlohu. Toto dielo je však útočnejšie, Hviezdoslav tu ukazuje hospodársky i mravný úpadok zemianstva v plnej miere. Jeho jedinou záchranou je splynutie so sedliackou vrstvou. Hviezdoslav zobrazuje vonkajšie i vnútorné príčiny, jeho hynutie rieši problematikou alkoholizmu v obraze Gáborových rodičov, ktorí prepijú celý majetok. Gábor je nešťastný, odmieta ho každá bohatšia dievčina. Chce sa zmárniť, nakoniec však poslúchne radu Eža a ožení sa so sedliackym dievčaťom.
DRAMATICKÁ TVORBA:
Napísal historickú tragédiu Herodes a Herodias – námet čerpal z Biblie. Herodes a jeho manželka Herodias stelesňujú úpadok vládnucich vrstiev. Ján Krstiteľ je vzorom morálky a tlmočníkom Hviezdoslavových myšlienok. Tragédia má päť dejstiev a je napísaná sčasti veršom a sčasti prózou.
PREKLADY:
Hviezdoslav prekladal a anglickej, maďarskej, nemeckej, poľskej, ruskej literatúry. Priťahovali ho svetoví autori: Shakespeare, Goethe, Schiller, Puškin, Mickiewicz a Slowacki, Petofi, Mácha.
Hviezdoslav bol básnicky činný vyše pol storočia. V jeho poézii sa odráža nielen „malý“ osobný svet, ale aj „veľký“ svet národný, ba všeľudský. Jednota týchto troch úrovní: individuálnej, národnej a všeľudskej pretrváva Hviezdoslavovou poéziou na jeden zo základných kameňov slovenskej národnej literatúry a zároveň znamená trvalý vklad a prínos do hodnôt svetovej literatúry.