Jozef Gregor-Tajovský životopis

V čase svojho tvorivého rozletu si vyslúžil v časti našej kultúry hanlivé pomenovanie „tupiteľ národa“. Bolo to v súvislosti s jeho kritickorealistickou metódou. Prostredníctvom nej priniesol do slovenskej literatúry portréty prostých chudobných ľudí, ktorí živoria, žijú z ruky do úst, no predsa sú naplnení bohatstvom ľudského citu, bohatstvom ľudského charakteru, často ukrytom v biede, schovanými za ľudským utrpením. A tam, kde nešťastie týchto ľudí je dôsledkom vlastnej viny, ich nerestí, sa Tajovský stáva neúprosným kritikom, nič nezahládza, nič neodpúšťa. Takto zaútočil na príslovečnú slovenskú pasivitu, na národnú nevyhranenosť, odnárodňovanie, neochotu prijať kultúru a vzdelanie.
ŽIVOT:
- narodil sa v Tajove pri Banskej Bystrici (podľa rodiska si zvolil literárne meno)
- ako najstarší z 10 detí sa dostal do opatery k starému otcovi Štefanovi Greškovi, k pracovitému, dobrému a veselému človeku, tu pochopil mnohé mravné a sociálne životné hodnoty, čo sa prejavilo v jeho spomienkových prózach
- štúdiá: stredná (meštianska) škola v Banskej Bystrici (násilná maďarizácia), učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom
- 5 rokov pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach
- pod tlakom maďarizácie zanechal učiteľstvo a odišiel študovať na obchodnú akadémiu do Prahy, tu aktívne pracoval v študentskom spolku Detvan, ktorý mal značný vplyv na jeho literárne formovanie
- po štúdiách pracoval ako úradník vo viacerých peňažných ústavoch na Slovensku a v Nadlaku (v dnešnom Rumunsku)
- roku 1907 sa oženil s Hanou Lilgovou, ktorá sa pod jeho vplyvom stala literárne činná ako Hana Gregorová
- po vypuknutí 1. Svetovej vojny musel narukovať, dostal sa do ruského zajatia a vstúpil do československých légií
- roku 1919 sa vrátil do vlasti, žil v Martine, neskôr sa presťahoval do Bratislavy, kde sa spolu s manželkou všestranne venoval rozvoju slovenského kultúrneho a umeleckého života
- zomrel v roku 1940, pochovaný je v rodnom Tajove
POVIEDKOVÁ TVORBA:
Po nevydarených básnických pokusoch sa venoval písaniu realistických čŕt a poviedok. Svoje prvotiny zaradil do dvoch zbierok Omrvinky a Z dediny. Dej sa sústreďuje okolo určitej postavy či príbehu, charakteristický je nový obraz dediny, pre ktorý je príznačná predovšetkým sociálne skutočnosť. Ďalšie poviedky, v ktorých rozoberá zlý sociálny život, vychádzajú postupne v zbierkach Spod kosy, Zbohom, Tŕpky, Besednice, Rozprávky z Ruska…
Poviedky J. G.

Tajovského sú umeleckým obrazom urážaných, trpiacich a ponížených, sú umeleckou obžalobou nespravodlivého spoločenského systému, svojím dielom chce burcovať a budiť súcit. Odrážajú sa v nich všetky problémy nášho národného života: sociálna otázka, maďarizácia, vysťahovalectvo, postavenie inteligencie v národnom živote, voľby, vojna a pod.
Z prvotín sú najvýraznejšie poviedky zachytávajúce spoločenské zlo Maco Mlieč a Apoliena a spomienkové dielka na bezstarostné roky detstva v starootcovskom dome (Do konca, Žliebky, Prvé hodinky, Do kúpeľa…)
Maco Mlieč – krátka poviedka, ktorá pravdivo a hlboko vystihuje vykorisťovanie drobného človeka na slovenskej dedine. Zachycuje v dvoch protikladne vykreslených postavách ostrý spoločenský protiklad za prevej republiky – svet boháčov a svet chudoby. V Macovi (popri Mamke Pôstkovej) vytvoril jednu za svojich najkrajších postáv. Mliečove morálne vlastnosti, ľudskosť sú v ostrom kontraste nielen s jeho odpudzujúcim zovňajškom, ale aj s charakterovými vlastnosťami gazdu a richtára v jednej osobe, u ktorého statočne slúžil ako paholok pri koňoch od 18 rokov. Gazda je tučný, bohatý, nič nerobí, iba si blahobytne žije. O svojho sluhu sa stará len do tej miery, aby nestratil lacnú pracovnú silu. Maco je zanedbaný, v ťažkej robote za trochu jedla, pár kusov odevu, tabak a prísľub, že ho gazda doopatruje do smrti, po smrti matky pustol, biednel, ochorel a keď cítil, že sa blíži koniec, prišiel za richtárom poďakovať sa za všetko, čo preň gazda urobil a pýta sa, či mu nie je nič dlžný (paradox). Po smrti mu síce richtár „vystrojil krásny pohreb“, za čo ho obec pochválila, len sluhovia si povrávali, že však ho mal za čo pochovať. Najväčšia tragédia Maca bola v tom, že si svoje postavenie vôbec neuvedomoval a bol s ním spokojný. Autor tu vystupuje v úlohe rozprávača, ale na deji sa nezúčastňuje. Vyvoláva tým dojem skutočnej udalosti.
Apoliena – autor vykresľuje obraz 15 – ročnej Apolieny, ktorá stratila sluch od bitky, ktorou je denne doma v opilosti častoval vlastný otec (odhaľuje následky alkoholizmu), príde do mesta za slúžku, ale aj tu je týraná majstrom a učňami, napokon musí službu pre hluchotu opustiť. V poviedke už nie je rozprávačom sám autor, ale priamy účastník deja – jeden z učňov remeselníka , u ktorého Apoliena slúži.

Výsmešný postoj k hluchej slúžke sa u učňov postupne mení na pochopenia a súcit.
Do konca – spomína na pracovitý život svojho starého otca Štefana Grešku poukazuje na jeho ľudskosť, sebaobetavosť, statočnosť a lásku, ktorá spolu so svedomitou prácou vytvára najvyššie hodnoty v živote človeka.
V tomto období prozaickej tvorby Tajovský upútal v prvom rade ako portrétista, čiže vykreslením postavy vo vzťahu k sebe samej, k iným postavám, ako aj k spoločenským väzbám, s ktorými bola spojená. V druhom období autor viac vstupuje do spoločenskej problematiky, umelecky najúčinnejšie sú príbehy, ktoré zachytávajú tragiku, vyplývajúcu z prenajímania človeka ako pracovnej sily, čo platí o všetkých jeho „chlebových“ poviedkach: Horký chlieb, Na chlieb, Mišo, alebo sa vyznačujú dojímavým súcitom s trpiacimi, bezmocnosťou v riešení osobných problémov pri naprávaní krívd: Mamka Pôstková. Tajovského postavy sa usilujú o čistou svojho mena, o česť a dôsledne si ju bránia. Opierajú sa o mravné princípy. Voči zlu stoja bezbranné alebo takmer bezbranné, spoľahnúť sa môžu iba na svoje fyzickú a mravnú silu, z ktorých prvá je voči zlu a spoločenskej nespravodlivosti slabá a druhá pre panský svet neznamená nič, no pre postihnutého človeka je všetkým: útechou, obranou i nádejou.
Horký chlieb – opisuje ťažký život vdovy Turianky a jej troch malých detí. Kým sa bohatí páni zabávajú, ona stráži ich deti a tŕpne pritom o svoje, ktoré sú oveľa menšie a musia byť doma samy, aby marka zarobila aspoň na chlieb. V mrazivej moci ich ide párkrát pozrieť, prikryť, prechladne, ťažko ochorie a je odkázaná ležať bez pomoci na jednej posteli so svojimi deťmi.
Na chlieb – z práce prepustený robotník si pýta v Ľudovej banke pôžičku, aby mohol hladujúcim deťom kúpiť chlieb. Bankový inšpektor mu ju zamietne, lebo nemá vhodných ručiteľov. Keď ho bieda znovu doženie do banky a opäť ho odmietnu, v zúfalstve dáva najavo, že pre hlad a biedu sa zmárni. Až v tejto situácii sa členovia banky za neho zaručia a riaditeľ mu zmenku podpíše.
Mišo – je obžalobou zlých sociálnych pomerov v spoločnosti. Dej sa odohráva v období hospodárskej krízy. Opisuje tu dedinského sluhu, ktorý sa chce zachrániť pred biedou na dedine odchodom do mesta. Tu sa z neho stáva pomocník u mäsiara, neskôr robotník vo fabrike a po prepustení je žobrákom na ulici.
Mamka Pôstková – v jej postave je vykreslený obraz mnohých chudobných žien, ktorých život bol plný utrpenia, biedy a hmotného nedostatku, ale statočnosti. Najprv mala táto ženička trápenie s mužom, málo usilovným a náchylným k pitiu. Keď sa pominul, prišli ďalšie útrapy. Vyženie ju z domu vlastný syn, ktorý sa podal na otca, ide do služby k bohatému gazdovi, ktorý jej za robotu nezaplatí. Pritom si táto dobrá, ale úbohá žena nezúfa, ale ešte pomáha druhým, rovnako biednym, pomáha i svojej neveste živiť deti, v čom sa prejavuje jej dobré srdce a veľká mravná sila. Požičia si peniaze z banky aby mohla zaplatiť poslednú splátku.

Nik v slovenskej literatúre nevystihol tak prenikavo a pôsobivo obraz sociálnej biedy a morálnej sily nášho ľudu ako Tajovský v tejto poviedke.
Pre črty a poviedky J. G. Tajovského je veľmi typická umelecká skratka v charakteristike postáv i v deji. Ďalším charakteristickým znakom jeho štýlu je priame rozprávanie, významnú úlohu má dialóg. V skladbe i v slovníku zaznieva v jeho próze čistá ľudová reč, presýtená prísloviami, porekadlami a ľudovými zvratmi.
DRAMATICKÁ TVORBA:
Sociálno-politická realita z konca 19. Storočia bola vhodným predpokladom aj pre dramatické konflikty. Sociálne videnie skutočnosti je príznačné i pre divadelné hry J. G. Tajovského. Jeho najhranejšie hry sú veselohry Ženský zákon a Statky – zmätky.
Ženský zákon – štvordejstvová hra, jej konflikt je motivovaný sociálne, kde závažnú úlohu hrajú rodinné záujmy a rozdielne charaktery postáv. Autor ukázal, že na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy. Rodičia budúcich mladomanželov Miška Maleckého a Aničky Javorovej sa dostanú do sporu pre otázku, u koho budú bývať – ide im o pracovnú silu. Lásku Miška a Aničky rušia vonkajšie okolnosti (odchod Miška na vojnu, intrigy Dory Kalinovej - klebetnica, prospechárka, svätuškárka, pokrytecká) i vnútorné (ženská tvrdohlavosť, samoľúbosť, sebeckosť, klebety), ktoré nazval Miškov otec Jano Malecký „ženským zákonom“. Tento zákon v hre stelesňujú matky Mara Malecká (citovo exaltovaná žena, ochotná pre bohatstvo obetovať i synovo šťastie) a Zuza Javorová (statočná, sebavedomá, pevná a tvrdá žena). Autor charakterizuje postavy dialógom, využíva ľudovú, hovorovú reč. Ženské postavy sú individualizované, ich jedinečné repliky sú majstrovsky zostavené a čerpaj ú zo stredoslovenského jazykového prostredia. V závere zvíťazí zdravý rozum Jana Maleckého, predstaviteľa ľudovej múdrosti a morálky, nie sa dobrým, hlboko ľudským slovom, a keď treba aj energickým postojom povzniesť nad malichernosti a mamonárstvo dedinského prostredia a šťastne vyrieši vzťah zaľúbencov.
Statky – zmätky: najlepšia jeho hra, ide o päťdejstvovú drámu, v ktorej autor kriticky zobrazil spoločenské pomery na dolnozemskej dedine (napísal ju počas svojho pobytu v Nadlaku). Ukázal v nej, ako honba za majetkom ovláda ľudí a spôsobuje rozvrat v rodinách a zmätok v dušiach. Majetok opantal myslenie a konanie skupáňa, bohatého gazdu Ondreja Palčíka a jeho ženy Mary. Svoje majetkové problémy chcú riešiť za pomoci spríbuznených rodín Ľavkovcov a Kamenskovcov.

Nahovoria chudobných Ľavkovcov (ľahtikári, tráviaci svoj život v krčme a pri tanci, chvastaví, chamtiví, túžiaci po majetku), aby im dali syna Ďurka za vlastného, oženili ho so Zuzkou Kamenskou (rodina Tomáša Kamenského - Zuzkinho otca – reprezentuje v hre zdravé sily ľudového života, tradičnú pracovitosť, statočnosť, hrdosť, odsudzujú zlo, odhovárajú Zuzku od sobáša s Ďurkom, ktorý je nestály, lenivý, prelietavý a ľahkomyseľný. Zuzkinej matke však vidina majetku nie je ľahostajná, nahovára dcéru, aby si Ďurka zobrala, Zuzka matku poslúchne) a oni im prepíšu po smrti svoj majetok. Plán sa Palčíkovi podarí, keď však Ďuro vidí, že išlo len o sľuby, začínajú sa rozbroje. Ľahtikársky Ďurko sa o robotu nestatá a Zuzku klame s bývalou frajerkou Betou. Zuzka Ďurka opustí, on si privedie do domu Betu, čo urýchli zrážku mladých s Palčíkom. Keď na gazdových meninách na popud chamtivej Bety žiada Palčíka, aby mu prepísal majetok a pre svojich rodičov pôžičku. Palčík odmietne jedno i druhé. Sklamaná Beta opúšťa Ďurka a Palčík v zloti vytiahne naňho revolver, strieľa vyháňa ho z domu. Ďurko sa chce vrátiť k Zuzke, majú syna, ale ona ho odmieta. Zuzka, kruto urazená vo svojej ľudskej dôstojnosti, vyrastá v poslednej fáze hry na ženu obdivuhodnej morálnej sily a odhodlanosti. Jadro dramatického konfliktu teda v tejto hre tvorí zápas o majetok, vyostrovaný citovými krízami a nezhodami na jednej strane a charakterovými protikladmi na strane druhej. Významnou zložkou Tajovského dramatického diela sú aj jednoatkovky. V týchto jednodejstvových hrách účinnou dramatickou skratkou a hlbokým ponorom do vnútra postavy odkrýva mnohé morálne a sociálne verejné zamlčiavané skutočnosti, ktoré slovenská literatúra vo vzťahu k ľudovej tematike predtým obchádzala:
Hriech – nastoľuje vysťahovaleckú tematiku, Ondrej Kvaško odchádza päťkrát do Ameriky, žena Eva má dieťa so sluhom Janom, bojí sa dôsledkov. Keď sa Kvaško vracia, pochopí, že i on je príčinou mravného úpadku ženy (túžba po bohatstve) a prijíma ženu aj so synom. Matka – Zuzana Holúbková má po smrti muža možnosť vydať sa za Ďura Boháča, zrieka sa ho, aby neprekazila šťastie a sobáš dcéry Aničky s Janom Koreňom.
Tma – bojuje proti poverám na dedine.
V službe – má sociálny charakter, vychádza z triedneho rozporu medzi gazdom Štefanom a sluhom Janom. Jano si je vedomý toho, že ho gazda vykorisťuje a živelne sa vzbúril. V jeho vedomí sa začína ozývať myšlienka o organizovanosti proletariátu (keď sa gazdovia spojili proti nám, dáme sa dokopy aj my – robotníci).
Tajovský v hrách využil príslovia, porekadlá, ľudovú piesne, čím vyjadril názory a filozofiu prostých ľudí. Tajovský uviedol do literatúry postavy a problémy zo sveta najbiednejších, ktoré zatiaľ jej pozornosti unikali. Naplno rozvinul žáner poviedky a črty a doslova zakladateľský význam má jeho dramatická tvorba, čím iniciatívne pôsobil na ďalší literárny vývin.