Svätý Bystrík (? – 1047)

V stredovekých záznamoch a prameňoch dejepisci Bystríka uvádzajú v latinskom znení tiež ako Bestredius, Bestridus, Bestricus. Slovenskí historici, najmä však F.V.Sasinek (1830-1914) a J. Kompánek (1836-1917) ho po dôkladných štúdiách nazývajú Bystríkom. Maďarskí autori ho citujú ako Besztét. Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské slovienské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Z mladosti sv. Bystríka je nám známa skutočnosť, že absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu dnešného Maďarska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore. Okrem sv. Bystríka k nim patrili Astrik, sv. Benedikt, sv. Maurus, Prokop, Radla a sv. Svorad. Práve sv. Bystrík a sv. Maurus zanechali trvalé kresťanské stopy na celom území Pilíšu v dnešnom Maďarsku. Nečudo, že ak prichodiaci cisterciáci v 12. a 13. storočí hľadali miesto, kde by postavili honosný kláštor, rozhodli sa pre Mlynky (Pilisszentkerestz). Vybudovaním kláštora a kostola sa Mlynky stali sídlom kultúry a umenia širokého okolia od pravého brehu Dunaja až po Budín. Stopy, ktoré v tamojšom obyvateľstve zanechali svätci, odchovanci nitrianskeho benediktínskeho kláštora sv. Bystrík a sv. Maurus, sa naďalej rozvíjali.

Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa.

Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov, Vazulovi synovia – Ondrej, Béla a Levante – boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej sa dal v Kyjeve pokrstiť a stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, práve on sa mal stať budúcim uhorským panovníkom. Všetko skomplikovali pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vathu, ktorí medzitým začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach. Ničili kostoly, kresťanské pamiatky, ba objavila sa aj oprávnená obava, že sa dostanú cez Dunaj a budú znepokojovať slovenskú oblasť. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku.

Väčšia legenda o sv. Gerhardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerharda za pohanského povstalca Vathu v roku 1047. Podľa tohto hagiografického záznamu o svätom Gerhardovi sa pred Budínom v Chráme sv. Sabíny zišli biskupi Gerhard, Buldus, Benetus a Bestricus - Bystrík. Ich pôsobenie sa neskoršie určuje takto: Gerhard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus vo Veszpréme, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae a Ľudovíta De Mesnila pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. Biskupi tu čakali na kráľovičov, prichádzajúcich z Kyjevskej Rusi, ktorých pozvali späť do Uhorska aby niektorého z nich, pravdepodobne Ondreja, korunovali za uhorského kráľa. Biskup Gerhard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: "Bratia, na zajtra sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!" Potom vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť. Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vathu ich dostihlo. Gerharda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a na mieste ho ukameňovali. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na pamiatku po sv. Gerhardovi, leží pri Dunaji severne od Budapešti a v maďarčine sa nazýva Gellért. Buldu tiež kameňovali. Bystrík sa spolu s Benetom usilovali prejsť na druhý breh Dunaja člnom, kde už bolo vojsko Ondreja prichodivšieho z Kyjevskej Rusi.

Bystrík však bol na ceste člnom zasiahnutý šípmi a na následky tohto zranenia na tretí deň zomrel. (Scriptores rerum hungaricarum, Budapest 1937: „...Bestricum episcopum ad mortem vulneraverunt, qui tertia die postmodum mortuus est.“). Stalo sa to 24. septembra 1047. Svätý Gerhard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spoločníci Buldus, Bystrík a ďalší svätci. O štyristo či päťsto rokov neskôr by sa tak zrejme nemohlo stať, uhorská šľachta stavala na iných osobnostiach. V 16. a 17. storočí sa ozývali hlasy, že Bystrík nebol nitrianskym biskupom, ale vraj len veľkoprepoštom katedrálnej kapituly alebo kapitulným vikárom. Ale schematizmy nitrianskej diecézy sv. Bystríka jasne spomínajú ako biskupa. Jeho kult sa podľa písomných prameňov spomína v Nitre ešte aj v roku 1644. Práve v Annales ecclesiastici regni Hungariae, ktoré vydali v roku 1644 v Ríme, je nitriansky biskup sv. Bystrík aj vyobrazený, čo je dostatočný dôvod na to, aby sme pochybnosti vyvrátili. V 17. storočí vydala nitrianska kapitula jeho životopis spolu s krátkou modlitbou.

Pre nás je osobnosť svätého Bystríka zaujímavá tým, že bol obrancom, pokračovateľom a šíriteľom vzácnych cyrilometodejských tradícií. Šírením jazyka našich predkov sa svätý Bystrík priradil k tým dejateľom, ktorým odkaz Cyrila a Metoda nebol ľahostajný. V etnickom integračnom procese, v rámci ktorého sa z potomkov veľkomoravských Slovienov formovala stredoveká slovenská národnosť, zohral nemalú úlohu. Stal sa nitrianskym biskupom pre svoj sloviensky pôvod. Jeho meno je jednoznačne domáce, pôvodné, a nemá nič spoločné s neslovanským osobným menom. Práve pre svoj sloviensky pôvod a šírenie liturgie v slovienčine sa svätý Bystrík neobjavoval častejšie v uhorských kronikách a legendách

V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia.

Spomienka svätého Bystríka pripadá v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku na 24. septembra, takisto aj v kalendári u grekokatolíkov. V Maďarsku je v tento deň sviatok svätého Gerharda. V maďarskom direktóriu nachádzame jeho sviatok 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň. V zozname svätcov je sv. Bystrík (v maďarčine Besztét) uvedený na štvrtom mieste.

Atribútmi sv. Bystríka sú šípy a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou i palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Svätý Bystrík životopis