Svätý Bystrík (? – 1047)

V stredovekých záznamoch a prameňoch dejepisci Bystríka uvádzajú v latinskom znení tiež ako Bestredius, Bestridus, Bestricus. Slovenskí historici, najmä však F.V.Sasinek (1830-1914) a J. Kompánek (1836-1917) ho po dôkladných štúdiách nazývajú Bystríkom. Maďarskí autori ho citujú ako Besztét. Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské slovienské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Z mladosti sv. Bystríka je nám známa skutočnosť, že absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu dnešného Maďarska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore. Okrem sv. Bystríka k nim patrili Astrik, sv. Benedikt, sv. Maurus, Prokop, Radla a sv. Svorad. Práve sv. Bystrík a sv. Maurus zanechali trvalé kresťanské stopy na celom území Pilíšu v dnešnom Maďarsku. Nečudo, že ak prichodiaci cisterciáci v 12. a 13. storočí hľadali miesto, kde by postavili honosný kláštor, rozhodli sa pre Mlynky (Pilisszentkerestz). Vybudovaním kláštora a kostola sa Mlynky stali sídlom kultúry a umenia širokého okolia od pravého brehu Dunaja až po Budín. Stopy, ktoré v tamojšom obyvateľstve zanechali svätci, odchovanci nitrianskeho benediktínskeho kláštora sv. Bystrík a sv. Maurus, sa naďalej rozvíjali.

Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa.