No posmech sa postupne menil v otvorené nepriateľstvo, najmä keď požiadavka preustenia otrokov vyvolala nepokoje. Najmä bohatí Kurajšovci s ním tvrdo zápasili, pretože novým učením spochybnil ich hlavné životné hodnoty. Pred zvyšujúcim sa tlakom mocných utieklo mnoho Mohamedových prívržencov z Mekky a r. 622 aj Mohamed tajne opustil mesto a odišiel do Jasribu, ktorý dostal meno Madínat an-nabí, krátko Madina (Prorokovo mesto). Mohamdov odchod, nazvaný hidžra, sa uznáva ako začiatok islamskej éry.
Usadil sa v malej židovskej dedine, takže učenie nebolo obyvateľom cudzie. Počet jeho prívržencov stále vzrastal. Najmä púštnym beduínom sa pozdávalo nové učenie. Dovtedy sa Arabom všetko končilo smrťou. Jediným meradlom osobného úspechu bolo bohatstvo, ktoré si človek počas svojho života nahromadil. Práve preto boli mnohí z prvých prívržencov chudobní a prijímali Alahovo posolstvo s veľkou nádejou na lepší život na tomto aj onom svete.
S kázaním novej viery vstávali pred Mohamedom aj politické úlohy. Požadoval sociálne a zákonodarné úpravy. Zlepšil o.i. aj postavenie arabskej ženy. V predislamskom období mohol mať muž ľubovolný počet manželiek. Mohamed síce podriadil ženu mužovi, ako to bolo aj v kresťanstve, ale polygamiu redukoval na manželstvo so štyrmi ženami, o ktoré sa mal muž rovnako dobre postarať. Len pre neho ako proroka platila výnimka. Po smrti Chadídže sa oženil ešte s deviatimi ženami. Zaviedol päť rituálnych povinností, ktoré platia dodnes: viera, motlitby, almužna, pôst a púť do Mekky, a nazývajú ich päť pilierov islamu. Významný rozdiel medzi kresťanstvom a islamom spočíva vo vojne, ktorá sa stala takmer šiestym pilierom islamu. Kým Ježiš Kristus vyslal svojich učeníkov, aby hlásali pravú vieru v mieri, Mohamed vyslal svojich prívržencov, aby šírili islam mečom, čo neskôr prerástlo vo svätú vojnu. V praxi však tento tento rozdiel nemal veľký význam: podmaňovanie si cudzích národov kresťanskými vládcami bolo často krutejšie, ako obracanie na islam. Boží posol si veľmi rýchlo našiel prívržencov medzi bojovnými beduínskymi kmeňmi, ktoré žili roztrúsené v púšti a ktoré vďaka spoločnej viere zabudli na vzájomnú rivalitu a zjednotili sa do jedného národa. Tým konečne Mohamed získal vojenskú silu a mohol zaútočiť na Mekku, na pohanské mesto, v ktorom stála zneuctená Alahova svätyňa. Boj za Alaha totiž ponúkal bojovníkom dvojaký úžitok: po víťazstve pripadla korisť vojakom a ak zomreli v boji, bezprostredne ich očakával raj.
Od roku 628 sa mu všetky mestá podrobili dobrovoľne a vodcovia kmeňov prijali novú vieru.