Pavol Országh Hviezdoslav životopis

P. O. HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)
(realizmus)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- začal chodiť na gymnázium v Miškovci, čoskoro patril medzi najlepších žiakov
- začal písať pod vplyvom maďarského básnika Petőfiho
- napríklad prvotinu: Básnické prvosienky Jozefa Zbranského - venované sú Andrejovi Sládkovičovi. Autor v nich vyjadruje lásku k rodnému kraju - Orave
- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúčastňoval na príprave almanachu N a p r e d
- v r. 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav
- v máji 1876 si vzal za manželku Ilonu Novákovú
- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove
LYRIKA:
b. zb.: SONETY (skladá sa z 21 básní)
- básnik sa v nich zamýšľa nad záhadami vesmírneho sveta, nad možnosťami ľudského poznania, zraňuje ho "zloba a neprávosť" pozemského života, chce od neho uniknúť do sveta fantázie, básnickej tvorby, ale nakoniec spoznáva, že jeho miesto je na zemi, v strede spoločenských zápasov
(Sonety nastoľujú protiklad medzi ideálnym svetom umenia a bolestnou skutočnosťou. Vyznievajú však jednoznačnou výzvou primknúť sa k skutočnosti a podstúpiť s ňou zápas v mene pravdy a spravodlivosti.)
lyrický cyklus: LETOROSTY - skladá sa z 3 častí (cyklov):
1.(Čo dávam, dávam z úprimnosti duše) - autor naznačuje program svojej tvorby. Chce, aby jeho poézia bola pravdivá, bez okrás. Pravda je jeho životným krédom "mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj"
2.(Čierny rok) - obraz vnútorného života básnika v ťažkých časoch života, keď postupne strácal svojich najbližších. "Čierny rok" -> smrť matky, otca, brata. Smrť najbližších núti Hviezdoslava zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Z mučivého uvažovania ho oslobodzuje spoznanie, že je to tvorivá práca, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu a dáva zmysel ľudskej existencii.
3.(Primknutie sa k ľudu)?- básnik postupne prechádza od osobných bôľov k problémom života slovenského ľudu. Osvojuje si spôsob jeho sociálneho nazerania na skutočnosť, podrobuje ostrej kritike vykorisťovateľskú morálku a príživníctvo. V b. Ó, prečo som nie víchrom - si žiada mať ničiacu silu ako víchor, búrny oceán alebo sopka, aby mohol zmietnuť všetkých tých, čo žijú na úkor mozoľnej práce ľudu.
Nádej a výzvu vyjadruje v b. Ó, mládež naša, tys' držiteľkou rána. Básnik vidí mládež ako optimistickú a veselú. Nabáda ju k pracovitosti a rozširovaniu vedomostí. Dopraje jej aj zábavu.

Vyzýva ju, aby sa ujala vedenia a navrátila: "Raj nám stratený".
báseň K vám urodzeným, veľkomožným - obviňuje pánov, za to, že ľud zavrhli a odklonili sa od neho, hoci je základom jeho bytia. V závere skladby je presvedčený, že dôjde k zmenám v živote slov. národa.
Letorosty uzatvára prekrásnymi spomienkovými básňami na matku (Priadka) a otca (Roľník).
PRÍRODNÁ LYRIKA:
PRECHÁDZKY JAROM - v poézii chápe autor človeka ako súčasť prírody. Pre básnika je príroda inšpiračným zdrojom, čerpá z nej fyzické i duševné sily. Básnika očaruje krása prírody, ale zároveň pociťuje kontrast, že človeku s rokmi ubúda síl, no príroda sa každoročne obrodzuje (obnovuje).
PRECHÁDZKY LETOM - úvodnou básňou je oslava slnka: Hymnus o slnku. Slnko je darcom života, básnik opisuje prácu ľudí na poli a piesne ľudí pri práci. V básni Zvážajú z poľa - vrcholí básnikova filozofia. Autora zaujal žatevný voz. "Ide veľkolepý povoz/ po veličavie, jasný, vysoký/ akému patrí celá zeme šír."
Zaznieva tu Hviezdoslavova filozofia prírody, zrodu i zániku človeka a filozofia práce, ktorá je nezničiteľným darom človeka nezničiteľnej prírode. Voz vezie najskvostnejší náklad: pot, námahu a mozole človeka. Opovrhuje povaľačmi, nechce, aby jedli z práce iných. V skladbe dokázal, že človek je súčasťou prírody, hoci fyzicky zaniká, zostáva po ňom práca. Človek zostane večne živý prácou
cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)
- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, patria medzi najlepšiu našu aj svetovú protivojnovú poéziu. V 1. časti autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky.
" A jak v žne postať zbožia líha zrelá,
pod kosou, radom váľajú sa telá."
Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov. Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa.
V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spoločnosť. ZEMIANSKE EPOSY:
EŽO VLKOLINSKÝ - dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, ktorá nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Eža pritúli jeho strýko Eliáš a v jeho dome bola aj 4 dni trvajúca svadba, ktorá sa stala predmetom básnikovho realistického zobrazenia ľudovej múdrosti, humoru a životu vôbec. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blaškom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci.

Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:

"Sme rovní! Áno zeman, nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví - nezná časy
Alebo je zatvrdilý - čo je nerozum."

GÁBOR VLKOLINSKÝ - Zemianska rodina Vlkolinských je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Je tu mnoho epizód, ktoré by mohli byť samostatnými príbehmi. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v EŽOVI, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii.
EŽO je históriou jednej zemianskej rodiny, je tzv. epickou monografiou (jeden - dvaja hl. hrdinovia - Ežo, Estera, Žofka, Eliáš). EŽO je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily. GÁBOR sa nesústredil na 1 - 2 hrdinov, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie slovenského zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok, hmotný úpadok. V EŽOVI je dej plynulý. V GÁBOROVI je dej poskladaný z mnohých epizód (načrtáva tu majetkovú nerovnosť). V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, ale v druhom epose sú postavami vedľajšími.
Záver: Zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam.
LYRICKO-EPICKÁ SKLADBA: HÁJNIKOVA ŽENA
(skladá sa z 15 spevov, skladbu uvádza Pozdravom a ukončuje Zbohom)
V HÁJNIKOVEJ ŽENE - zasadil básnik do prekrásnej hornooravskej prírody tragický príbeh mladého hájnika Miša Čajku a jeho švárnej ženy Hanky. Jedinečným spôsobom tu stvárnil súžitie človeka a prírody. Autor do epického príbehu vložil celospoločenský konflikt, ktorý má všeobecnú platnosť: konflikt bohatých(šľachta) a chudobných(ľud). On tvorí dejovú os skladby i základný konflikt diela. Autor stojí na strane ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť, statočnosť a pracovitosť prostého človeka
Svojím kritikou neobišiel ani príslušníkov slovenskej buržoáznej inteligencie, ba dotkol sa aj nedostatkov ľudu, odhaľujúc ich sociálne korene a príčiny. To všetko svedčilo o demokratickom postoji básnika k súvekej spoločnosti.
Hlavné postavy sú: Michal, jeho žena Hanka a šľachtic Artuš Villáni. Každá z týchto postáv má iné charakterové vlastnosti i osobitný vnútorný svet, ktorý postupne spoznávame až v priebehu deja.

MICHAL - čestný, svedomitý, sebavedomý muž, s trochu vznetlivou povahou
HANKA - milá, pozorná, v láske verná,
VILLÁNI - je sebecký a panovačný švihák, bezcharakterný, zhýralý
Básnik na začiatok každej kapitoly vkladal meditatívne lyrické alebo piesňové vložky(funkcia: dokreslenie deja; predzvesť konfliktu, náznak toho, že sa niečo stane), ktoré aktívne zasahovali do vytvárania atmosféry i priebehu nasledujúceho deja, činnosti postáv.
Hviezdoslav využíval: metafory, personifikácie, inverziu (nerešpektovanie slovosledu), skrátené slová, novotvary ...