Samuel Mikovíni životopis

Samuel Mikovíni, učenec svetového mena – rytec, matematik, geodet, astronóm, kartograf, vodohospodár, architekt, staviteľ a pedagóg – patrí k popredným predstaviteľom vedy a techniky v 18. storočí.
Narodil sa pravdepodobne roku 1686 v Turíčkach, dnes Cinobaňa. V Norimbergu sa vyučil rytectvu, neskôr študoval matematické vedy na univerzite v Altdorfe a v Jene. Kartografické vzdelanie získal na vojenskej akadémii vo Viedni.
Už v Norimbergu sa prejavil ako dobrý rytec a nadaný umelec. Vypracoval a vydal dve pozoruhodné série rytín – pohľady na Altdorf a Norimberg. Rytiny Altdorfu, vydané v roku 1723, obsahujú aj mapu jeho okolia. Od roku 1725 bol stoličným matematikom v Bratislave. V tomto období sa ako cisársko –kráľovský geometer najviac venoval melioračným prácam, najmä protivodňovej úprave brehov Dunaja a Váhu, zabezpečeniu ich splavnosti a viedol regulačné úpravy pri Tate. Zaoberal sa tiež astronómiou v observatóriu, ktoré si zariadil vo vlastnom dome na dnešnej Laurinskej ulici v Bratislave. Výsledky bádania použil aj vo svojich teoretických astronomicko-geodetických a kartografických prácach.
Mikovíni významne zdokonalil uhorskú mapovú tvorbu. Opieral sa o vlastné merania a použil vlastnú kartografickú metódu, ktorá vychádzala zoo štyroch základných princípov – astronomického, geometrického, magnetického a hydrografického. Jeho dielo ovplyvnila spolupráca s význačným osvietencom Uhorska 18. storočia Matejom Belom. Pre jeho spis Posol starého nového Uhorska, vydaný roku 1723, vyrylpodľa predlohy mapu Demänovskej jaskyne a niekoľko ilustrácií. V roku 1731 ho cisár Karol VI. Poveril tvorbou a spracovaním máp do Belovho najväčšieho diela (Historicko zemepisné vedomosti o novom Uhorsku). Mikovíni vytvoril prvé relatívne podrobné moderné mapy jednotlivých stolíc Uhorska. Do diela tiež prispel ilustráciami, najmä vedutami miest a hradov. Pri určovaní zemepisnej dĺžky v 17. storočí sa používalo viacero základných (nultých) poludníkov. Mikovíni sa rozhodol vytvoriť si pre Uhorsko vlastné nulté poludníky, osobitne pre každú mapu, napríklad cez severovýchodnú vežu Bratislavského hradu prechádzal nultý poludník mapy Bratislavskej stolice.
Významne prispel k rozvoju stredoslovenského baníctva, ktoré aj jeho zásluhov patrilo k technicky najvyspelejším na svete. Bol popredným odborníkom na stavbu vodných jazier, banských strojov, hút a stúp.

Vyhotovoval banské mapy a plány, viedol opravu a budovanie sústavy vodných nádrží na banské účely v okolí Banskej Štiavnice. Od roku 1735 bol prvým riaditeľom a profesorom Banskej školy v Banskej Štiavnici, prvej vyššej technickej školy v Európe. Prednášal matematiku, mechaniku, hydrauliku a metódy merania, viedol praktiká zo zememeračstva a banského meračstva.
Od roku 1735 bol členom Pruskej akadémie vied v Berlíne. Uplatnil sa aj ako inžiniestaviteľ ciest a mostov. Počas prusko-rakúskej vojny ho roku 1744 cisárovná Mária Terézia vymenovala za vojenského inžiniera. Zabezpečoval obranu a fortifikačné práce na moravsko-sliezkych hraniciach. V roku 1748 viedol regulačné práce v okolí Komárna, pričom sa venoval aj archeologickým výskumom, preštudoval a opísal pozostatky rímskej pevnosti Brigetium a zhotovil jej plán. Podľa jeho projektov prestavili viaceré budovy. Roku 1749 vypracoval plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne, pre ktorý realizoval úpravu hradného vrchu a stavbu vodárne. Roku 1750 realizoval protipovodňové regulácie na Váhu. Počas prác ochorel a dňa 23. marca 1750 zomrel na dosiaľ neznámom mieste na ceste z Trenčína do banskej Štiavnice.