Ostatné diplomy sú nakreslené a napísané na ručne robenom papieri, vyrobenom len pre túto príležitosť. Diplom je po dokončení uložený do kožených dosiek z najkvalitnejšej kozej kože.
V roku 1961 sa spoločnosť Švédskych poštových známok rozhodla vydávať emisie známok každý rok pri príležitosti udeľovania Nobelových cien s portrétmi laureátov Nobelových cien.
Pamätná medaila vyrobené pre túto príležitosť, navrhnutá umelcom Runeom Karlzonom, je určená na to, aby nám pripomenula niektorú z rôznorodých Nobelových aktivít. Zadná strana medaily ukazuje tunel vybudovaný pomocou dynamitu a rozbušky. Na prednej strane medaily se nachádza Nobelov portrét s latinským nápisom „Creavit et promovit“, čo sa dá preložiť ako „Tvoril a podporoval.“ Fráza, ktorá najstručnejším spôsobom zahŕňa pozoruhodné úspechy velikána Alfreda Nobela.
Suma vyplácaná ako odmena sa zvyšovala zo 150.782 švédskych korún v roku 1901 až na terajších 10 miliónov, čo činí cca. 1,3 miliónov amerických dolárov. Kedysi neexistovalo obmedzenie na počet držiteľov ceny v danom roku. V roku 1968 sa však tento počet obmedzil na maximálne 3 osoby. Nikdy sa však nestalo, aby cenu dostali viac ako traja ľudia. Nobelovu cenu nie je možné dostať "in memoriam", okrem prípadu keď je vyhlásený víťaz v danom roku (v októbri), ale zomrie do slávnostného ceremoniálu 10. decembra. Je zaujímavé sledovať, ako na začiatku jasne dominovali Európske štáty, najmä Nemecko, Francúzko a Británia a v priebehu storočia čoraz viac cien získavali USA. Je to samozrejme aj dôsledok "úniku mozgov" z Európy počas vojen aj mimo nich a dôkaz technologického náskoku USA, ktorý si v priebehu storočia vybudovali.Rovnako je to asi spôsobené i tým, že v druhej polovici storočia boli častejšie ocenené skupiny vedcov ako jednotlivci.
K najviac haneným vedcom a politikom na svete patria nepochybne členovia výboru pre udeľovanie Nobelových cien v Štockholme a v Osle. Niektoré ich rozhodnutia sa dajú z dnešného hľadiska len ťažko pochopiť – napr. keď Winstona Churchilla vybrali ako nositeľa Nobelovej ceny za literatúru – ktorého “dnešný náhľad” nemohla ,jako je známe, vtedajšia porota zdieľať. Nedá sa poprieť, že toto ocenenie, nech akokoľvek svetovo významné, nie je vždy udeľované nestranne. Mnohokrát viedli komisiu k rozhodnutiu pohnútky úplne oprávnené a čisté, inokedy sa však k zásluhám pripájali aj politické motívy.