Heslovite to možno vyjadriť spojením “zakrivený priestor a časový ohyb”.
Keď sa v Berlíne o 33 rokov po vyslovení Einsteinovej tézy – roku 1938 – Ottovi Hahnovi, Fritzovi Straßmannovi a Lise Meitnerovej podarilo rozštiepiť atóm uránu, znamenalo to nielen začiatok “atómovej éry”, ale aj potvrdenie Einsteinovej teórie v praxi: z malého množstva hmoty sa dá získať veľké množstvo energie. Prvá atómová bomba roku 1945 to demonštrovala iba tým drastickým spôsobom.
Medzi vyslovením a potvrdením tézy však uplynuli roky, v priebehu ktorých získal Einstein profesúru v Zürichu, Prahe a Berlíne, potom Nobelovu cenu, emigroval (1933) a stal sa svetoznámym človekom, všeobecne pokladaným za najväčšieho fyzika od Newtonových čias. Za tieto roky sa však odohrala aj “einsteinovská dráma” a “prehrešenie fyzikov” (R. Oppenhiemer). Einstein neskôr vyslovil sebaobžalobu:” Vo svojom živote som sa dopustil veľkej chyby, keď som podpísal list, v ktorom sa odporúča výroba atómovej bomby.” Práve on, ktorý bol celý živor pacifista” Vedy však – roku 1939 – zoči-voči ohrozeniu svetového mieru a z lojality voči Amerike, ktorej občanom sa medzičasom stal, to pociťoval ako svoju povinnosť. Až do samej smrti ho to potom trápilo – tým väčšmi, že vtedajší strach pred nemeckou atómovou bombou sa zakladal na neinformovanosti: nemeckí vedci nikdy nepracovali na jej vyvinutí. V americkom Princetone požíval síce vážnosť a úctu, ale necítil sa tu doma. Roku 1950 sa priznal svojej nevlastnej dcére:” Už 17 rokov žijem v Amerike, a pritom som si neosvojil nič z mentality tejto krajiny.” Podobne ako mnohí ďalší emigranti zhrýzal sa túžbou po Európe, ale na to, aby sa ešte raz presťahoval nazad, sa už cítil pristarý. Roku 1952 odmietol ponuku stať sa prezidentom Izraela; po celý život si bol vedomý, že na politické úlohy by nestačil. Vo voľnom čase sa oddával počúvaniu hudby a plachteniu. Dva razy sa oženil. Keď zomrel, celý svet si ho pripomínal ako “muža storočia”. Jeho životné dielo ocenil Max Born slovami: “ Jeho práca predstavuje vrchol v celom súčasnom fyzikálnom obraze sveta.” A. Gaston Bachelard už roku 1951 konštatoval: “Einsteinovským poznaním sa začína systémová revolúcia v základných pojmoch.” Mnohí “antieinsteinovci”, seriózni, i takí ktorých nemožno brať vážne, pokúšali sa viac ráz po Einsteinovej smrti “vyvrátiť” jeho teóriu relativity alebo dokazovať jej vyvrátiteľnosť. Ako serióznu treba – aspoň nateraz – pokladať rozhodne aspoň tézu, že poeinsteinovská fyzika síce nevyvrátila jeho teóriu a obraz sveta, ale rozvíja, obmieňa a modifikuje ich ďalej. Vychádza sa pritom z Einsteinových vlastných téz a deje sa tak s akousi nevyslovenou prirodzenosťou, založenou na predpoklade, že i on by mal pochopenie pre vedeckú extrapoláciu a tvorivé domýšľanie, vchádzajúce “tými istými dverami, ktoré fakticky sám pootvoril”.