- knihovník, historik, pedagóg ( 17.4. 1718 Terchová, okr. Žilina – 10.7. 1783 Viedeň ). Otec Matej Kolárik, roľník, matka Regína, rod. Myslovská. Ženatý, mal dcéru.
Študoval v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, 1734 – 36 v Trnave, kde vstúpil do jezuitského rádu. R. 1774 má hodnosť dvorského radcu riaditeľa Dvorskej knižnice vo Viedni.
Okrem materčiny ovládal latinčinu a gréčtinu, ( oba jazyky vyučoval aj na lekárskej fakulte ), nemčinu, maďarčinu, s úspechom sa venoval štúdiu orientálnych jazykov – turečtiny, arabčiny, perzštiny, hebrejčiny. Postupne si osvojil všetky hl. slovanské jazyky, pasívne ovládal francúzštinu, v jeho pozostalosti sa našli aj rum. texty.
Od 50. rokov vypracovával expertízy pre Dvorskú banskú a mincovnú komoru. R. 1764 vypracoval pre Št. radu elaborát O snemoch a zákonodarnej moci v kráľovstve Uhorskom. Anticipoval mnohé burž. reformy z rokov 1848 – 49, navrhoval zrušiť nevoľníctvo, zaviesť urbár a zlepšiť postavenie roľníkov, zrušiť šľachtickú vojenskú pohotovosť a zdaniť aj šľachtu, zaviesť náboženskú toleranciu, dať nešľachticom právo vlastniť pôdu a zastávať verejné úrady. R. 1774 ho Mária Terézia menovala za člena Dvorskej šk. komisie, jeho úlohou bolo vypracovať návrh na reformu gymnázií v záp. časti ríše. Zároveň sa stal riaditeľom – dekanom filozofickej fak. univerzity.
V rámci reformy predložil Plán pre nižšie lat. školy a Súkromnú inštrukciu pre verejných prof. humanitných škôl. Podľa jeho návrhu vyučovacím jazykom na gymnáziách mala ostať latinčina, veľká pozornosť sa však mala venovať aj nár. jazykom. Školstvo považoval za záležitosť štátu a bol zásadne proti kňazom ako učiteľom na školách. Svojimi pedagogickými názormi ovplyvnil aj veľkú uh. osvietenskú reformu Ratio educationis (1777).
Bol reprezentant viedenskej školy pedagógov osvietenského absolutizmu. Rozpracoval najmä vzťah absolutistického štátu k cirkvi. Snemová šľachta ho označila za vlastizradcu a nechala jeho knihu O Pôvode spáliť na bratislavskom námestí, pápežská kúria ju dala na cirk. index, písali sa proti nemu satirické básne i právnohist. rozpravy. Nakoniec ustúpila i panovníčka a dala jeho knihu stiahnuť.
K svojim záverom, najmä v teórii o dominium directum et eminens a k ius haereditarium, sa vrátil po 20 rokoch v diele Pôvaby dejín verejného uhorského práva.
Od 50. rokov sa systematicky venoval štúdiu uh. i rak. dejín.